Hry ma priťahujú z dvoch dôvodov. Prvý je „pocit slobody“, ktorý pri hre zažíva snáď každý (niekto automaticky, iný si ho musí dovoliť a dopriať) a druhý „pocit neslobody“, ktorý je daný pravidlami hry, bez ktorých by samotná hra nemohla existovať. Tým, že účastník pristupuje na tieto pravidlá (ktoré nikdy nie sú 100% dané a aj s nimi sa môžeme donekonečna hrať), vytvára priestor, v ktorom hra prebieha a v ktorom sa vďaka nej môže realizovať, spoznávať, uvoľňovať, či naopak prekračovať svoje limity.
Každé cvičenie, či zadanie sa dá považovať za hru (taktiež ho môžeme realizovať „len aby bolo“ a pocit hry nemusíme nikdy okúsiť).
U herca je nevyhnutné, aby sa neustále hral. Ak sa herec prestane hrať a baviť sa tým, čo sa na scéne deje, čo prežíva, kým je, začne na diváka technicky prenášať vyprázdnenú formu. Áno, môže to realizovať tak bravúrne, že si divák ničoho nevšimne. Časom ale herec zistí, že vášeň, s ktorou sa vydával na cestu hrania, vyprchala keď sa prestal hrať. Sám so sebou. S partnerom. S divákom. Toto platí aj pre „nehercov“. Nie je náš život príliš fádny, keď sa prestaneme hrať? Nemyslím tak obecne, ale skutočne. Aké to je, keď vstaneme a dáme si vajíčka ako vždy. A aké to je, keď sa zobudíme a na vajíčka si nakreslíme kečupom zelené prasa?
Zaujímajú ma hry, ktoré môžeme hrať samy so sebou, s partnerom, či v skupine.
Všetky tie hry, ktoré sa hráme vďaka tomu, že vlastníme telo, cez telo, v tele. Tie vďaka ktorým vnímame svoje telo čím ďalej tým viac, spoznávame ako funguje a budujeme si k nemu vzťah a zrazu, ani nevieme ako, začíname svoje telo bezhranične zbožňovať. Možno to znie fatálne, ale koľkí z nás žijú a nevnímajú svoje telo? Až keď sa začneme hýbať (myslím skutočne, nie iba prechádzkou do práce, či od auta do obývačky), až keď pomocou tela začneme tvoriť, až vtedy telo ožije a stáva sa nami a my ním. Zaujímajú ma hry, pomocou ktorých môžeme zažívať práve túto jednotu, pomocou ktorých môžeme objavovať nové možnosti našej koncentrácie, pomocou ktorých môžeme byť samy sebou čím ďalej tým viac, hlbšie a intenzívnejšie.
A pritom je to stále „iba hra“.
Ak sa hrám, prežívam radosť. Ak prežívam radosť, vnímam v tele veľa energie. Ak mám veľa energie, cítim že Žijem. Ak cítim že Žijem, dokážem si tvoriť svoj život a tým ovplyvňovať nie len svoj osobný vývoj, ale tiež svoj dopad na spoločnosť a prírodu. Ak sa venujem pohybu, stávam sa lepším Človekom, ktorý si je vedomý nie len seba samého (pretože pohyb je len prvý krôčik pri skúmaní toho úchvatného makrokosmu v nás), ale aj svojich skutkov, pozdejšie slov, myšlienok, pocitov, svojej existencie v celej jej šírke.
Čo chcem hrou podporiť a rozvíjať?
Fyzickú kondíciu, prácu s vnútornou energiou, vnímanie seba, koncentráciu, partnerskú spoluprácu, sebakontrolu
Aký je môj zámer?
Viesť verejnosť k vedomému záujmu o telo a pohyb, vďaka ktorému sme živí. Vďaka pohybu uvoľňovať a oslobodzovať jednotlivcov od predsudkov o sebe a svojom tele, vďaka čomu sa približujeme k pocitu vnútornej slobody a tým k zodpovednejšiemu prístupu k sebe i okoliu.
Ako to chcem realizovať?
Prinášať výzvy, ktoré odkrývajú nastavenia v nás. Hrať sa s telom, cez telo a v ňom, kým ono nezačne viesť k pohybu nás. Viesť účastníkov k tomu, aby ich hlava a telo spolupracovali, namiesto toho, aby si stavali prekážky. A keď si ich postavia, nech sú prekonané hrou a v radosti.
Teším sa na hry s vami. https://www.facebook.com/profile.php?id=100009921736178&lst=100000710693696%3A100009921736178%3A1531551233
Betka