S mojimi dcérami ma spája veľká láska. A spájajú nás aj rôzne témy, ktorým venujeme svoju pozornosť. Spoločne sa v nich posúvame, lebo každá z nás prináša iný pohľad, inú skúsenosť, každá z nás má v sebe inú životnú energiu, každá z nás si zo sveta berie to, čo ju najviac priťahuje. Jedno však máme spoločné. Rady sa spolu hráme a posúvame to ďalej.
S mladšou dcérou Alžbetkou sa často rozprávame o pohybe a hrách. A z jedného nášho rozhovoru vzniká nový spoločný program. Bude o spoznávaní seba a o radosti, ktorá môže byť časom každodenná. Obe sme zozbierali, obe zozbierané poskladáme a odovzdávame všetkým ľuďom, ktorí radi zažívajú niečo nové a možno zistia, že to nie je nič nové, len sa vrátili k tomu, čo poznali ako deti. Že sa vrátili ku hre:)
Hra ako možnosť spoznávania seba a iných
Keď sa retrospektívne pozriem na svoj život, cítim, že práve život vnímam ako jednu veľkú hru, ktorá má nekonečné množstvo možností. Vo svojich životných obdobiach hrám rôzne role. A pod nimi som ja, moja podstata. V minulosti som si často kládla otázku Kto vlastne som? Aká som? Som mama, dcéra, manželka, partnerka, kamarátka, kolegyňa, lektorka ale cítila som, že stále hovorím len o roliach, cez ktoré sa prejavujem. Všímala som si, že v každej roli som trošku iná. Inak sa správam a komunikujem ako mama, inak ako priateľka, inak ako manželka. Jedného dňa som začala pozorovať a odkrývať, kto sa to vlastne prejavuje?
Hry sú návratom do detstva
Začalo to veľmi dávno kurzom pedagogiky monttessori v Kladne. Vlastne tam som sa vrátila do detstva ku hre. Cítila som, že hry sú krásnym nástrojom k sebapoznávaniu. Ako deti sme sa učili pomocou hier, smiali sme sa, boli sme šťastné. Hry nám pomáhali zažívať úspech, a vysporiadať sa s neúspechom. Hry nás viedli novými skúsenosťami, hry nám pomáhali spoznávať život. V hrách sme oživovali a rozvíjali vlastné talenty a schopnosti, trénovali zručnosti, prejavovali sme sa prirodzene. Ako sme viac a viac používali rozum do života prišlo miesto hier riešenie problémov.
A takto sa z nás stali dospelí ľudia, ktorí stále niečo riešia a na hranie už nezostáva čas.
Riešim alebo žijem?
U seba som si všimla, že keď začnem riešiť a príliš používam svoj rozum, prestanem sa hýbať, smiať, cítiť uvoľnene, niekedy mám pocit, že až prestanem žiť. Moja životná energia začne bez pohybu stagnovať, telo prestávam vnímať, metabolizmus sa spomaľuje, časom sa cítim unavene, vnímam viac napätia, cítim sa smutnejšia, objavuje sa bolesť. Asi to poznáme všetci?
Rovnováha medzi telom a hlavou.
Život nás nepretržite prizýva k vytváraniu rovnováhy. Ak sa cítime dobre, je veľká pravdepodobnosť, že práve potrebnú rovnováhu prežívame. Rovnováha sa skrýva v polaritách života. Ak potrebujete vlastnú rovnováhu podporiť, neváhajte! Urobíte to pre seba a zároveň aj pre iných. Ak dostaneme telo do pohybu, prevdepodobne sme urobili malý krok ku vnútornej rovnováhe:)
Zahrajme sa spoločne.
V hravom pohybe máme pravidlá ale ponúka aj veľkú dávku voľnosti, v ktorej sa prejavujeme prirodzene, spontánne. Zažijeme seba, spoznáme svoje možnosti a verím, že objavíme a oživíme skryté schopnosti. Ani si nevšimneme, že sme stále v pohybe, že máme veľa inšpirácií do každodenného života a niečo z toho prinesieme medzi blízkych. Smiech, dobrý pocit a skúsenosť, že v každodennom živote sa môžeme aj my dospelí zahrať:)
Tešíme sa na vás:)
autor článku: Jana Almaja Vaculčiaková