Mení sa životné obdobie žien v našej rodine a ja mám rada malé zastavenia, čas na prechodové rituály. Tie môžu mať rôznu podobu. Napríklad aj takúto. Článok, v ktorom som pomenovala proces zmien, ktoré sa nám ženám prirodzene dejú. Učím sa vnútorné aj vonkajšie zmeny zdieľať.
Mojou detskou túžbou už v puberte bolo mať dve dievčatá. A tak sa stalo. Hneď po skončení školy som otehotnela, vydala som sa a rýchlo po sebe prišli na svet dve nádherné bytosti Magduška a Alžbetka. Moje materstvo bolo naplnené a ja som sa nesmierne tešila z role maminky, napriek tomu, že som netušila, čo prinesie toto dobrodružné obdobie. Oddala som sa mu celá.
Po 32 rokoch sa do tohto obdobia vraciam znova. Spomínam si na detaily tehotenstva a pôrodov pri rozhovoroch s mojimi drahými dcérami, ktoré sa obe pripravujú na svoje role maminiek. Cítim ich radosť, ktorú trošku prekrývajú obavy, vnímam ich chuť pripraviť sa, zozbierať všetky potrebné informácie. Je zaujímavé ako sa im dejú v tehotenstve podobné veci ako mne, keď som bola s nimi tehotná. Vidím ten neuveriteľný spoločenský posun, ktorý sa spája s podporou budúcej mamičky, ktorý sa udial za 30 rokov, nepíšem teraz o zdravotnom systéme. Pozorujem ich strach pustiť spôsob hlavne pracovného života, ktorý si vytvorili a uvedomujem si, že v mojom mladom veku bez ambícií prispieť k zmene sveta, to bolo pre mňa omnoho jednoduchšie. Fascinuje ma pozorovať ako život ide ďalej.
Napriek všetkému, čo sa okolo nás deje, čo sa mení, čo vieme alebo nevieme, sme všetky také isté ženy na začiatku nového vývojového cyklu. Preberáme si podobné témy, smejeme sa rovnakým veciam, vymieňame si informácie, rozprávame sa o tom, čo prežívame, hladkáme si brušká, obávame sa pôrodu, sme zvedavé ako to naše bábätko bude vyzerať. Jediný skutočný rozdiel, ktorý vidím je v tom, že dnešné ženy majú omnoho väčšiu možnosť výberu v úplne všetkom, čo sa v tomto období ponúka.
A čo vidím ako podstatné a čo nás naozaj spája? Zámer dať svojim deťom to najlepšie, bez ohľadu na dobu, v ktorej privádzame deti na svet. Je dobré si uvedomiť, že každá doba má svoje aktuálne možnosti. Napíšem vetu, ktorú často opakujem ženám na stretnutiach: „Mama môže dať len toľko, koľko sama v sebe má.“ A tak vnímam zodpovednosť nás mám za to, čo naozaj v sebe máme, lebo to posúvame ďalej.
A teraz zájdem trošku hlbšie k mojej téme o príprave na rolu starej mamy. Ako si tak prechádzam svojimi spomienkami, teším sa z nových možností a podporujem svoje dcérky v ich životných zmenách, cítim, že sa deje niečo nové aj vo mne. Cítim ako sa to deje od telefonátu, v ktorom plačúca Alžbetka, povedala:“ Mami som tehotná, čo mám robiť? „ Zo mňa vyletela jasná odpoveď: „Poďakuj zlatko.“ Cítila som obrovské šťastie, že k nám do rodiny prichádza nový život, obrovský dar v podobe dieťatka, ktoré môžeme všetci milovať, cítim ako k nám prichádza láska. Vnímala som Betkine obavy, nebola pripravená ale vedela som, že čokoľvek sa bude diať, poradíme si. V tú chvíľu sa vo mne zobudila materinská časť a začala som si v ten deň všímať ako sa pozerám do kočíkov, ako ma zaujímajú všetky témy týkajúce sa materstva, ako pokukávam po detskom oblečení a s obrovskou radosťou ho kupujem, ako počúvam svoju dcéru a snažím sa hľadať spôsoby ako jej pomôcť, postarať sa o to aby bola v bezpečí, zdravá a šťastná.
Pritom si Alžbetka roky žila svoj život a ja som vedela, že moja rola mamy sa pomaly uzatvára, že si potrebujem udržať odstup a podporovať jej rozhodnutia, dôverovať tomu, čo robí aby som jej nebrala silu, ktorú si k novému životnému obdobiu potrebuje aktivovať. Ako môže mama podporovať dcéru tak, aby nezasahovala do jej spôsobu života a zároveň bola oporou? Túto otázku som si veľakrát položila a tým som si postupne uchopovala svoju novú rolu starej mamy.
O 4 mesiace neskôr prišla táto radostná správa aj od Magdalenky. Tešila som sa ale moju radosť prekryli obavy o ňu. Bola s manželom na svojich cestách svetom a vedela som, že ešte 3 mesiace budú prelietavať cez rôzne krajiny, kým prídu domov. Mala som veľmi dlhé obdobie, v ktorom som sa venovala sebe, budovala vlastné pracovné prostredie, rozvíjala záujmy a veľa sa vzdelávala. Dve bábätká mi otvorili tému ako si preskládam celý svoj život, aby som mala dosť času na tieto malé a pritom obrovské radosti bytia. Cítila som vnútorný chaos a indície k nejasnej ale výraznej zmene.
Píšem o svojich pocitoch a postojoch, o svojej príprave na rolu starej mamy. Aby sme vedeli, že je to prirodzené, že sa to deje a niekedy s tým môžeme mať spojené rôzne problémy. Je to pre nás nová rola, v ktorej sme neboli a stojí za to hovoriť o nej so svojimi dcérami, zaťmi, manželmi, partnermi, priateľkami, ľuďmi okolo. Je dobré pomenovávať, čo prežívame, vedieť o sebe, hovoriť o svojich možnostiach. O tom, že cítime zmenu, potrebujeme na ňu reagovať a netušíme ako. Že máme chuť dcéram alebo nevestám pomôcť a pritom nezasahovať do ich kompetencií, byť rešpektujúce často krát napriek odlišným skúsenostiam. Hľadáme spôsoby a veľakrát vôbec netušíme ako postupovať.
Vo svojej práci so ženami počúvam mnohé príbehy mám, starých mám, svokier a počujem aké obrovské problémy môžu vznikať z toho, že ženy medzi sebou nekomunikujú, že sú plné očakávaní ako by veci mali byť, ktorá by mala čo urobiť, že sa v rodinách generácie mám a starých mám navzájom odcudzujú a nechápu, alebo medzi sebou súťažia, porovnávajú sa, hodnotia svoje správanie. A vidím na stretnutiach so ženami aké môže byť náročné vyjadriť svoj názor, zaujať postoj, popísať svoje potreby a možnosti. Keď je v tom emočný náboj, ako v rodinných vzťahoch vždy býva, situácia môže byť ešte náročnejšia.
Myslíte si, že úprimné rozhovory môžu byť cestou k láske v rodinách, k láske medzi ženami ? Vieme sa rozprávať na rôzne témy a počúvať na oboch stranách? Vieme porozumieť odlišnostiam a zaujať k nim zdravý postoj? Naše správanie nás skôr spája alebo z dlhodobého pohľadu rozdeľuje? Vieme jasne hovoriť o svojich potrebách, možnostiach, schopnostiach, o tom s čím môžeme a s čím nemôžeme pomôcť.
Cítim uvoľnenie. Dcéry si zakladajú svoje rodinky, majú skvelých partnerov, vytvárajú si spoločne domovy. Som tu, vedia to a vždy, keď vyšlú signál urobím, čo dokážem. Milujem ich a pristupujem k nim s obrovským rešpektom a obdivom k ich životom. Nesmierne sa teším na dvoch maličkých chlapčekov, ktorí úplne zmenia nastavenie v našich rodinných systémoch.
Teraz ma tak napadá, že som sa o tejto téme nerozprávala so svojou mamou, ktorej sa otvára rola prastarej mamy. Zaujíma ma ako to má, zatiaľ som len videla a cítila jej obrovskú radosť z vnučiek, ktoré už sú podľa nej na poriadku. A obmedzenia vzhľadom ku zdraviu a veku, ktoré jej nedovolia fyzicky prekonávať vzdialenosti medzi vnučkami a ňou samou. Cítim, že ju mrzí, že sú ďaleko ale želá im to najlepšie.
Každá generácia prežíva iné spoločenské a vývojové možnosti . Vyzerá to tak, že máme mnoho odlišností ale ak zameriame pozornosť na vzájomné spojenie, začneme vidieť aj to, čo je podobné, na čo sa dá nadviazať a posilniť láskou. Niekedy to môže byť veľmi náročné, ale ide to. Na čo zameriame pozornosť, to skrátka vždy rastie.
Cítim vonku jar a tak ma napadá, že zasadím semienka nádherných fialových stromov, ktoré som si vlani priniesla z Mexika. Budú to stromy našich prichádzajúcich drobčekov.
S úctou želám všetkým čítajúcim krásny život.
Jana Almaja Vaculčiaková
Ak máte chuť prežiť víkend s podobnými témami, informácie nájdete v linku: http://sulad.sk/zeny/mamy-a-dcery/