Máme čas dušičiek, čas spájania sa duší. Postupne, v priebehu života sa poskladal príbeh mojej duše do podoby, ktorá dáva hlboký zmysel. Možno vás inšpirujem, možno sa v príbehu nájdete a možno si poviete, že sú to bludy. Každý postoj je v poriadku.
Píše sa rok 1021. Žena, ktorá často chodí odetá vo fialových šatách, žije s láskou ma malom území stredného Slovenska. Celá komunita okolo nej je prepojená so Zemou a s Bohom. Jej úlohou je udržiavať v sebe toto spojenie, chrániť a podporovať komunitný spôsob života. Robí rituály, ktorými vzdáva úctu Zemi a upevňuje spojenie s najsilnejšími zdrojmi, ktoré sú tak dôležité pre život v bezpodmienečnej láske. Ľudia sa spoločne s ňou starajú o životný priestor tak, aby každý mal všetko, čo naozaj potrebuje. Komunity v tomto čase žijú samostatne na svojich územiach, nie sú prepojené. Dáva im to slobodu ale prináša aj riziká.
Na toto územie prichádza zmena. Systém, ktorý prináša svoj silný zámer ovládať, robí všetko pre to, aby presadil plošne formy života, ktoré vyznáva a ukotvuje. Prichádza a presadzuje sa násilím. Žena pozná svoju úlohu a cíti obrovský tlak. Nie je zvyknutá žiť v odpore, ani pod nadvládou. Jej hodnotami je láska, podpora, sloboda, súdržnosť a plynutie v cykloch Zeme. Jediné, čo v tejto situácii dokáže vo svojej bezmocnosti a strachu urobiť je to, že použije boj. Vezme do ruky meč a chce uchrániť miesto, kde napĺňa svoje poslanie. Je slabá, v presile systému sa jej to nepodarí. Skončí nastoknutá na kole pre výstrahu. Odchádza s pocitom, že zradila tých, s ktorými bola v spojení. Zradila Zem, lebo ju neuchránila a zradila Boha, lebo nepoužila správny nástroj. Kúsok jej duše zostalo na tomto mieste.
Boj, ktorý použila ju vrhol do polarít života.
Vystúpila zo svojej vnútornej rovnováhy. Vystúpila z vertikálneho spojenia Zeme a Boha a dostala sa do horizontálneho spojenia, ktoré vytvárame my ľudia. Keďže sme v odpojení od týchto silných zdrojov, musíme vytvárať vlastné systémy plné zákonov, nariadení, manipulácie, nátlaku, aby sme cítili bezpečnejšie a istejšie. Ocitla sa v kolobehu príčin a následkov. V tomto procese sa vždy prikláňala na nejakú stranu a zažívala vďaka tejto hre s polaritami množstvo rôznorodých skúseností.
Prechádzala nepretržitým vývojom začiatku a konca. Rodila sa na túto Zem a odchádzala k Bohu. Nevedela tieto dva zdroje spojiť v sebe tak, ako to poznala. Stále sa učila niečo nové, každá skúsenosť jej dávala určitú informáciu o nej samej a o spôsobe života, v ktorom sa práve nachádzala. Ako žena v rôznych príbehoch zažívala partnerskú lásku a opustenosť, tvorenie života a jeho deštrukciu. Jednoduchosť bytia a hojnosť vo všetkých oblastiach. Vojny a mier, násilie aj podporu. Život bez detí a blízkych ľudí, rodinné šťastie a starostlivosť. Zažívala všetko, čo sa v ľudských príbehoch na tomto svete zažiť dá.
Osem krát sa vrátila na Zem a odišla s nádejou, že nájde to, po čom tak v hĺbke srdca túži. Vždy nanovo spoznávala Zem a cez svoje ťažké situácie otáčala hlavu k Bohu. Videla veľa možností, možno až príliš veľa na to, aby si dokázala rozumne vyberať. Jej život v nevedomosti bol často blúdením medzi polaritami, prinášal však obrovskú možnosť pozorovať a skúmať prežité. Nosí v sebe dar, potenciál poučiť sa a meniť všetko potrebné, až kým nepríde k vytúženému poznaniu.
Prišla deviaty krát s tou istou túžbou po láske. Mnohé veci opakovala ale čas, do ktorého prišla teraz ponúka nové možnosti. Zameriavala sa na lásku okolo až kým nepocítila, že ju má aj v sebe. V určitom období života zistila, že láska ju dokonca vedie. Život bol štedrý, dostávala mnoho príležitostí. Mohla sa naučiť všetko, čo jej pomohlo urobiť potrebné kroky k naplneniu túžby. Stretávala veľa ľudí, ktorí jej pomáhali tým, že s ňou zdieľali svoje príbehy a aj svoj život. Spoznávala s ich pomocou princípy a zákonitosti, naučila sa vnímať vývoj prírodných cyklov a začala postupne konať v súlade s nimi. Naučila sa vedomejšie tvoriť svoj individuálny spôsob života. Spoznala vlastný princíp vnútornej rovnováhy tým, že pochopila a spojila v sebe mužsko- ženské polarity. Začala to, čo objavila posúvať k ďalším ženám, tancovala s nimi. Prešla si strachom z mužov a o mužov. Takto postupne spoznala a prijala život v celom jeho rozsahu.
Je koniec októbera roku 2020 a duša ženy pochopila akou cestou prešla. Celých 999 rokov hľadala, ale zároveň aj vytvárala to, čo neuvážene stratila. Žena vo fialových šatách a dnešná žena sa stretli na rovnakom mieste, ktoré im patrí. Stretli sa rôzne časy a rôzne životné príbehy, aby sa mohla trauma duše vyliečiť. Tanec spojenia priniesol šťastie, pochopenie, celistvosť.
Boj je v jej duši minulosťou. Duša sa vrátila k láske.
Jej dnešná realita prináša prijatie odlišností, porozumenie, pokoj a lásku, lebo spojenie so Zemou a Bohom je dostatočne silné. Môže sa oprieť a vydýchnuť si. Prešla svojim vývojovým cyklom, pozbierala čiastočky svojej duše stratené v čase a pocítila návrat domov. Viedli ju ideály, ktoré si vytvárala. A postupne ju práve tieto ideály a túžba, ktorú nosila v srdci priviedli k prirodzenému spôsobu života. Uvedomila si, že celým vývojom duše prechádzala od otca Boha k matke Zemi, od mužov k ženám, od začiatku ku koncu a naopak. Vždy mala mnohých sprievodcov, ktorí s ňou kráčali, keď to potrebovala.
Teraz stála na svojej záhrade. Na mieste na strednom Slovensku a pozerala na kostol, ktorý je súčasťou miesta. Na chvíľu mala pocit, že môže odísť, že jej cesta sa naplnila. Slzy jej stekali po lícach, z celého srdca poďakovala za skúsenosti, ktoré jej táto cesta priniesla. Na chvíľu ju pri týchto myšlienkach prepadol zvláštny pocit. Spomenula si na svoje dcéry, svojich vnukov, blízkych ľudí, spomenula si na svoju prácu, ktorú tvorila. Toto všetko nekonečne miluje. Poprosila Boha o čas na Zemi do chvíle, kým jej láska bude živá.
S úctou ku všetkým, ktorí kráčajú podobnou cestou.
Jana Almaja Vaculčiaková