Dnes ráno som sa zobudila zo sna, ktorý ma prekvapil.
Snívalo sa mi, že som v prvomájovom sprievode. Malé dievča s veľkým červený kvetom v ruke, s mávatkom. Okolo mňa je plno detí, netušíme o čom je takýto sprievod. Páči sa nám tá atmosféra, je všade veselo, veľa ľudí, jedlo, hudba. Mám na sebe pekné šaty, do dvoch vrkočov učesané vlásky a na nohách nové topánky. Keď príde náš čas prechádzame popod tribúnu a mávame. Potom kričíme vety, musíme hlasno, aby nás bolo počuť. Ja v tom sne cítim, že vôbec netuším, čo tie vety znamenajú.
Prebrala som sa so smútkom a tento sen ma núti zamyslieť sa a ísť hlbšie. Zisťujem, že sa mi vynárajú moje obavy z diktatúry, obavy z manipulácie a nadvlády, ktoré som zažila ako dieťa. Vtedy sa to zdalo, že je to normálne. 1. Máj bol sviatok práce a tak osláviť tento sviatok dávalo zmysel. Všetci vyvinuli nadmerné úsilie aby oslavy prebehli v príjemnej atmosfére. Mnohí to robili dobrovoľne, ale v skutočnosti boli odmenení. Atmosféra tohto dňa sa mi vždy páčila tým, že bola veselá, pripomínala mi manifestáciu niečoho, čo má v ľudskom živote zmysel. Prácou človek vytváral hodnoty pre seba pre iných. Benefitom bola aj skutočnosť, že sme nemuseli sedieť tento deň v škole. A ešte aj niekoľko dní pred týmto dňom, lebo sme chodili po uliciach okolo školy, pochodovali a vykrikovali hlasno vety, ktoré sme mali nadefinované, hovorilo sa im heslá.
Realita 1. Mája, bola presne taká ako v mojom sne. Dodnes si pamätám ako som sa tešila na túto parádu hlavne z osobných dôvodov, ako boli spomínané nové topánky. Čo tam potom, že sa mi vždy do krvi doráňali pri tom pochodovaní nohy. A keď som bola staršia, tak som si samozrejme obzerala chlapcov a tak robila prvé kroky do vzťahov s mužmi. Takže v tejto rovine sa mohol objavovať 1. Máj ako sviatok lásky Beltain, ktorý bol súčasťou keltskej alebo slovanskej tradície.
Keď sa dnes pozriem za tento vonkajší obraz, ktorí mal v sebe prvky súdržnosti, podpory, dobrovoľnosti, zábavy a radosti už vidím zámer hlbšie. O ňom hovorili heslá, ktoré sme mali kričať: So Sovietskym zväzom na večné časy! Proletári všetkých krajín spojte sa! Nech žije KSČ! Išlo o spájanie sa zo systémom, o uznávanie autority, o udržiavanie spoločenskej formy života.
Áno aj v tejto rovine to bolo pekné, človek je tvor sociálny a potrebuje k nejakej skupine patriť. Aj keď som ako dieťa netušila o význame toho, čo kričím, kričala som, lebo som musela. Čím som bola staršia kričala som slabšie, dokonca si pamätám, že som jeden rok otvárala ústa bez zvuku, lebo v mojom rade pochodovala aj učiteľka a nechcela som mať problém. Nebola som si istá, či to o čom mám kričať aj naozaj chcem kričať. Lebo v každodennej realite som počúvala blízkych ľudí hovoriť o tom, že bežný život človeka by bol bez ruských vojakov a bez totality prijateľnejší.
A ešte trošku hlbšie zájdem, k dobrovoľnosti a vnútornému nastaveniu ľudí v súvislosti s 1.májom. Tí, čo za nezapojili alebo odmietali tento sviatok, boli pokarhaní, diskriminovaní v práci, znevýhodňovaní presunom na nižšie pracovné pozície. To sa týkalo aj ich detí, ktoré dostávali posudky na školy, ktoré si vybrali a na ktoré sa z dôvodov neposlušnosti rodiča nedostali. V tejto rovine išlo o rozdeľovanie spoločnosti, o vyčleňovanie a trestanie ľudí s inými názormi.
Prečo sa mi táto téma s pomocou sna otvorila? Chápem to tak, že mi ponúka príležitosť na vysvetlenie vlastného aktuálneho postoja. Nejdem sa dať testovať a tak som si sama sebe kládla mnohé otázky. Zistila som, že tento raz si môžem dovoliť konať podľa toho ako situáciu cítim a ako dokážem niesť následky vlastných dobrovoľných rozhodnutí.
Koronu vnímam ako zdravotné riziko, ktoré nepodceňujem. Želám si aby hlavne lekári a odborníci, ktorí majú dlhoročne skúsenosti vo svojich pracovných oblastiach mali príležitosť vyjadriť plnohodnotne svoje názory a boli rešpektovaní. Najlepšie vedia aké podmienky a možnosti majú v rámci zdravotníctva. Vedia vytvoriť bezpečie, vnímať riziká, žiadať o podporu a zabezpečenie, správne diagnostikovať, navrhnúť vhodné opatrenia, upokojiť. Som na ich strane v plnom rozsahu.
Ja sama konám vždy tak, aby som zachovala bezpečie pre seba a bezpečie pre ľudí, s ktorými prichádzam do kontaktu. Som zodpovedná. Pracovný priestor mám vybavený čističom vzduchu, sedíme skoro v trojmetrovej vzdialenosti od seba pri rozhovoroch a rešpektujeme hygienu a rúška. Pracujem s ľuďmi v náročných životných situáciách. Som zdravá, posledný týždeň z dôvodu nariadení, som bola doma a osobné konzultácie robím cez Skype. Takže už týždeň som v izolácii a čaká ma ďalší. Som preto presvedčená, že zdravotníkom pomôžem najviac tým, že ich nebudem v tejto chvíli zaťažovať.
Mám čisté svedomie. Po tomto svojom rozhodnutí nemusím otvárať ústa bez vydávania zvuku. Nie som proti nikomu, som za seba. Vnímam to ako novú príležitosť, osobný posun.
Prekvapil ma tento sen. Používam ho ako ukážku aby som demonštovala skutočnosť, že mnohé životné situácie, ktoré prežijeme, nosíme v sebe. Môžeme sa na ne pozrieť a pomenovať ich ako na traumy, bloky, vnútorné konflikty, nedokončený proces. Majú obrovskú úlohu. Zvýšia našu citlivosť a upozorňujú nás na podobné riziká, tým chránia, lebo cítime, čo naozaj nechceme. Takto nás informujú o potrebnej zmene.
Som presvedčená, že riziká, ktoré so sebou prináša Korona sa cekom iste spájajú aj s príbehom osláv 1.mája.
Všetko, čo zažijeme sa nás v nejakej rovine dotýka, aj toto obdobie si budeme nosiť v sebe ešte mnoho rokov po jeho skončení.
Tak mi napadá posledná veta – heslo. Buďme bdelí !
S úctou ku každému rozhodnutiu, každému názoru, každému príbehu.
Jana Almaja Vaculčiaková