V každodennom živote sa stretávam s týmto slovom často, je mojou súčasťou. Týmto textom mám chuť pootvoriť dvere k téme bezpečia aj pre vás.
Stretávam sa s bezpečím na terapiách alebo v skupinách v mojom pracovnom prostredí. Keď túto tému prinesiem do skupín, je zaujímavé počúvať, čo všetko vnímame ako bezpečie a ako máme individuálne nastavené potreby, ktoré sa s ním spájajú. Ľudia hovoria o dvoch úrovniach bezpečia: „Som v bezpečí“ alebo „Cítim sa bezpečne“.
Čo ma k tomuto písaniu vedie? Vnímam, že stojí za to venovať téme bezpečia chvíľu pozornosti v medziľudských vzťahoch. Z tejto úvahy, môže vzniknúť väčší priestor na zamyslenie sa a vlastné pozorovanie. A jedného dňa začneme bezpečie tvoriť vo svojom najbližšom prostredí. Takto si vo fantázii predstavujem, ako môj zámer vytvára nové možnosti bezpečia, až raz začne bezpečie byť úplne prirodzenou súčasťou každodenného života. Lebo aj v tomto prípade platí, že na čo zameriame pozornosť, to nám rastie 🙂
Vyhľadávajú ma ľudia, ktorí prechádzajú väčšinou rôznorodými záťažovými situáciami, sú pod vplyvom napätia a stresu a v takýchto obdobiach bezpečie nevnímame a často aj strácame. Všimla som si, že záťažové situácie vznikajú aj preto, že sa necítime dlhodobo bezpečne, nemôžeme sa dostatočne autenticky a pravdivo prejavovať. Aj keď sa na vonok správame tak, že všetko zvládneme, vo vnútri, v úrovni prežívania sme veľmi jemné bytosti, bez ohľadu na vek a pohlavie. Naša odolnosť má svoje limity. Keď sme dlhodobo v záťaži, strácame jasnosť v sebe aj okolo seba, konáme reaktívne a tým vytvárame chaos a neistotu, strácame pocit bezpečia.
Pri rozhovoroch s ľuďmi vnímam, že sa necítia bezpečne v širšom sociálnom prostredí/práca, cudzí ľudia, krajina. Tak isto počujem, že ľuďom chýba bezpečie v najbližšej skupine ľudí v rodinách. Dokonca vidím, že nedostatok bezpečia bráni v komunikácii s najbližšími. A čo je dôležité vedieť, že bezpečie často nevnímame a netvoríme ani vo vzťahu k sebe.
Trošku o bezpečí v komunikácii.
Napadá mi jeden seminár o komunikácii, ktorý sme pred rokmi robili. Experimentovali sme s témou bezpečia. Ľudia si mali vyberať bezpečné miesto v priestore. Mali si napísať bezpečné témy, o ktorých sa im ľahko komunikuje. Mali si vybrať osobu zo zúčastnených, ktorá s nimi ladí. Vytvorili si úplne ideálne prostredie na komunikáciu a zistili, že sa v priebehu rozhovoru otvorili, nekontrolovali to, čo hovoria, uvoľnili sa, prejavili sa prirodzene, autenticky. Osoba, ktorú si vybrali ich podporovala tým, že sústredila v komunikácii pozornosť na to, čo hovoria, nevstupovala do tém, aktívne príjímajúco so záujmom a porozumením počúvala.
Potom sme vytvorili experiment s nebezpečným prostredím. Nevhodné miesto, náročná téma, iné názory, osoba, ktorá neladí. Pocit z rozhovoru je diametrálne odlišný. Ľudia popisovali, že sa kontrolujú, sú v strese, zamlčujú svoj názor, boja sa konfliktu, nepríjemne sa cítia pri prerušovaní ich názorov, čakajú na nepríjemnú situáciu, majú pocit neprijatia, dokonca vnímali, že sú hodnotení, aj keď to počúvajúca osoba nepovedala nahlas. Takýto rozhovor viac opakovať nechceli.
Popisujem dve extrémne situácie v medziľudskej komunikácii, ktoré sme určite v živote zažili. Medzi nimi sa nachádza mnoho ďalších možností, s ktorými sa stretávame v našom sociálnom prostredí. Zažívaním bezpečia vo vzťahoch, si vytvárame vzájomnú dôveru medzi sebou. Položím pár otázok pre vás. Nájdite v mysli 3 ľudí vo svojom prostredí, pri ktorých sa cítite v absolútnom bezpečí ? Akými spôsobmi tvorite bezpečie pre svojich blízkych ? Porozprávajte sa o bezpečí v rodine a počúvajte, ako ho ľudia okolo vás vnímajú.
Pár slov o vnútornom bezpečí.
Máme v sebe viac systémov vnútornej navigácie. Jedna z nich, emočná, sa spája aj s našim bezpečím. Cítime, na akom mieste nám nie je dobre, cítime, že sa k nám blíži nepríjemný človek, cítime, že je „toho“ na nás veľa, cítime, že máme konať…. Ak túto navigáciu vieme vnímať a berieme ju vážne, vytvárame pre seba bezpečnejšie situácie. Táto navigácia je priamo spojená so vzťahom k sebe. Láskavým prístupom a starostlivosťou navigáciu podporujeme, nerešpektujúcim prístupom k sebe emočnú navigáciu blokujeme, popierame svoje emócie a pocity a časom si vytvoríme vnútorný alebo vonkajší problém. Ten nás opäť nabáda k záujmu o seba a k láskavejšiemu prístupu k sebe. Vložím pre vás pár otázok. Cítite sa so sebou v bezpečí ? Akým spôsobom vnímate vlastnú emočnú navigáciu ? Čo vaše vnútorné bezpečie narušuje ? Čo potrebujete urobiť, aby ste podporili vnútorný pocit bezpečia ?
Môj kontakt s bezpečím v každom dni.
Často prosím o bezpečie alebo zaň ďakujem. V každodenných situáciách, keď ráno vstanem a začínam deň, si sadnem do auta, keď sa v mojom okolí niečo mení, keď sa pre niečo rozhodujem a vstupujem do nových situácií, vždy, keď cítim, že bezpečie potrebujem, tak oň požiadam alebo poprosím. Tým presmerujem pozornosť svojej mysle na bezpečie a ona nevyhľadáva riziká lebo vie, že sa má sústrediť na kroky, ktoré vedú k bezpečiu 🙂
Ďakujem za pozornosť, želám vám bezpečné dni v sebe a okolo seba 🙂
S úctou
Jana Vaculčiaková