Čo som sa naučila v čase obmedzení

Počujem ľudí ako hovoria o tom, že nevyužili dostatočne čas, ktorý nám bol darovaný na rodinný život. Že sa zbytočne zaťažovali a neužili si spoločné chvíle. Počujem ľudí, ktorí hovoria, že sa nechcú vrátiť do spôsobu života, ktorý bol pred Koronou a premýšľajú nad tým, čo môžu urobiť inak. Počujem ľudí, ktorí hovoria, že si čas užili, urobili veľa vecí, ktoré nestíhali urobiť v bežnom životnom rytme. Počujem ľudí, ktorí sa tešia na pracovný život ale aj tých, ktorí sa ho obávajú. Počujem tých, ktorí majú existenčné problémy ale aj tých, ktorí prišli o možnosti sebarealizácie. Niečo z našich životov odišlo a stojíme pred výzvou aby sme niečo nové vytvorili.

Nachádzame sa v období prechodu.

Mňa to, čo počujem vonku, medzi ľuďmi, vždy vedie k premýšľaniu nad tým ako sa veci dejú vo mne. Cítim nekonečnú vďačnosť za obdobie, ktoré je za nami. Zažila som veľa nových skúseností a užila som si každú chvíľku. Skúsenosť nás mení a teraz píšem niečo o mojich skúsenostiach a zmenách, ktoré som odpozorovala.
Veľa času som strávila v prírode a pozorovala príchod jari. S úctou som zbierala všetky bylinky, ktoré mi prišli do cesty, naučila som sa o nich omnoho viac, ako som vedela. Začala som robiť pokusy s rastlinkami a vidím, že skutočná lekáreň je všade na lúkach a v záhradách. Ak mám čas, plním si sny, učím sa nové veci a tvorím.

Zažila som chvíle osamote aj chvíle s blízkymi. Môžem povedať, že oba spôsoby života majú pre mňa svoje čaro. Môj vnútorný svet je približne rovnako bohatý ako ten vonkajší a tak, keď som sama so sebou, žijem si príbehy svojho vnútorného sveta. Keď som s ľuďmi, žijeme spolu možnosti sveta vonkajšieho. Som rovnako rada sama, ako  s ľuďmi.

Tri roky som sa snažila vo svojej práci o konzultácie v prírode. Tento rok sme sa k tomu dostali, bola to reálna a jediná možnosť, ako sa stretnúť bezpečne. Mám pocit, že to boli a sú nádherné prechádzky, stretnutia s rozhovormi a príbehmi, občas aj s rôznymi sebapoznávacími cvičeniami, pri ktorých je našim pomocníkom príroda. Ak prekonáme obavy, nájdeme riešenia.

Začala som robiť skupiny cez Skype. Oslovovali ma ženy a tak som sa to naučila. Rozšírila som si svoje zručnosti a zistila, aké to je. Som presvedčená, že jednu skupinu nechám na Skype aj do budúcna. Bude pre ženy, ktoré chcú byť SPOLU z domu. Osobné stretnutia a stretnutia v skupinách, môžu byť pokojne aj cez internet.

Omnoho viac som sa venovala ženským tvorivým činnostiam ako sú štrikovanie, varenie, pečenie, upratovanie, písanie, čítanie, rozprávanie, bylinkovanie, bytie v pokoji. A som rada, že to môžem robiť, lebo pre mňa sú to činnosti, ktoré robím s láskou a robím ich pre ľudí, ktorých milujem. Byť ženou je skrátka pre mňa úžasné.

Začiatkom pandémie sa narodil do našej rodiny malý Eliáško. Do dnešného dňa som ho videla, len na sieťach, za ktoré naozaj ďakujem. Som rada, že mladá rodinka prežila čas spolu v Brne, vidím ako sa nádherne na seba naladili, ako si pomáhajú pri starostlivosti o synčeka, ako si so všetkým vedia poradiť. Zistila som, že nepomáhaním tiež pomáham.

Dovolila som si splniť malý sen o živote v prírode. Požiadala som o prenájom domu na pár mesiacov a vyšlo to. Bývam v prírode, obklopená lúkami a lesmi, po ktorých behám v gumákoch a takto sa cítim celá. Rada vytváram domov pre seba a iných.

Bonus k prechodnému pobytu v prírode je spoločnosť mojej dcérky a jej manžela, ktorý žijú roky v zahraničí a spolu sme  veľmi málo. O chvíľu medzi nás príde ich synček a tak sa v období Corony  stávam dvojnásobnou starou mamou. Vidím koľko ľudí sa teší na príchod nových duší v maličkých telíčkach.   Najviac lásky do rodín prichádza s novým životom.  

Urobila som pár akcií s hrami a pohybom v prírode. Zaujímavá skúsenosť a verím, že ju so mnou bude chcieť zdieľať viac a viac ľudí. Lebo rozhovory, pohyb a hry nás uvoľňujú a spôsob prirodzeného sebaprejavenia oslobodzuje. Smiech a radosť je to, čo potrebujeme ku zdraviu.

Mám okolo seba málo vecí už roky. Pravidelne všetko triedim a posúvam ďalej ak nepotrebujem. Teraz som si všimla, že oblečenia mám vo svojej skrini na niekoľko rokov. A potrebujem ho omnoho menej ako v skutočnosti mám. Minimalizmus prináša viac času a viac pokoja.

Stále nemôžem robiť svoju prácu v plnom rozsahu s ľuďmi. Stretnutia skupín sú ešte v obmedzení. Ale uvedomila som si, že prácu mám stále v sebe a to mi nikto nezoberie. Môžem sa vzdelávať, premýšľať, vytvárať nové programy, snívať,  oslovovať ľudí k spolupráci, môžem robiť stránku, písať texty, môžem cez svoju prácu kultivovať seba.  Moja práca som ja.

Ráno som sa zobudila s uvedomením si ako hlboko v mojom vnútri sa objavuje strach z kontaktu s inými ľuďmi. Otvárame sa životu a napriek tomu, že sa správam otvorene, možno až príliš, strach v mojich hĺbkach ma upozorňuje na riziká. A tak premýšľam ako začať v postupnom vytváraní priestoru pre živé stretnutia v podporných skupinách? Ako môžem s mojou vnútornou zmenou prispieť k zmene vonkajšej? Strach je môj opatrnejší priateľ.   

A na záver. Čo som o sebe zistila?

Dôverujem viac sebe a dôverujem viac životu.  Situácie, ktoré sa spájali s ohrozením zdravia a obmedzením, som prežila s radosťou a láskou v srdci. Dokázala som podporiť seba a iných v neľahkých situáciách.  Skutočné priateľstvá sú aj v náročnejších obdobiach dôležitým zdrojom. Matka Príroda je tu každú chvíľu pre nás a aj keď sa v ľudských životoch dejú zmeny, ona si plynie v prúde času, vo svojich cykloch a vždy sa môžem o ňu oprieť. Videla som, že ľudskosť je súčasťou môjho každodenného života. SPOLU dokážeme prežiť ťažšie časy ľahšie a hlavne plnohodnotnejšie. Každá emócia má svoj význam a na niečo nás upozorňuje. Napriek obmedzeniam, ktorými zastavíme len určité formy ľudskej činnosti, život ide stále ďalej a je tu pre nás.

Ďakujem vám.

S úctou

Jana Almaja Vaculčiaková