Dnes je posledný štvrtok v mesiaci. Za normálnych okolností, by som dnes popoludní cestovala do Zvolena. Do Súladu.
Za normálnych okolností by som sa tešila na novú tému spoločných rozhovorov,
na nové poznatky, skúsenosti, zážitky a samozrejme na moje, dovolím si tvrdiť, kamarátky, ktoré mi
medzičasom začali chýbať. Aj naša Janka. Je starou mamou a my sme sa ešte nestihli spolu vytešiť
z jej novej životnej skúsenosti.
Ale…
Normálne okolnosti nie sú. Pamätám si februárovú skupinku, kedy sme „tvorili svoj rok“. Plány na
nový rok, akcie, dovolenky, udalosti… Tešila som sa z už naplánovaných kín, divadiel, koncertov,
výletov, zaplatenej jarnej dovolenky, letnej dovolenky. Najväčšia radosť, ktorá nás v tomto roku čaká
(čakala?) je svadba mojej dcéry.
Vo februári sme absolvovali rodinný výlet do Talianska. Len pár dní po návrate z Ríma nás
prechádzali zimomriavky pri pomyslení, čomu sme len tak-tak narýchlo z Ríma unikli. No, žiaľ,
netrvalo dlho a našlo nás to aj doma – koronavírus. Zas jedna „storočná“ hrôza, ktorá sa v novej
obmene vracia už niekoľko storočí. A nám sa zastavil život.
Dnes nepôjdem do Zvolena. Vďaka Bohu som zdravá, chodím do práce (našťastie mám kam, no
žiaľ, nemám „home officce“), teším sa z každého dňa, z každej jednej pozitívnej informácie ohľadom
„korony“ (aj keď je ich stále žalostne málo). Objímem syna, manžela, urobíme si pekný rodinný večer
v trojici. Zavolám maminke, dcére. (Bože, ako dlho sme sa už nevideli a neobjali.)
Nevravím, že som úplne v pohode. Prepadne ma smútok, plač, bezmocnosť, najmä v dňoch, kedy
aj v práci sú takmer všetci na „home officce“ a ja sa rozprávam aj s rádiom (a ešte so šéfom ). No čo
je najdôležitejšie, pred pár rokmi by som bola zrútená, nevidela „svetlo na konci tunela“, všetko by
bolo beznádejné a vopred prehraté. Dnes čerpám poznatky z našich „skupiniek“. Máš problém? Napíš
to. Máš veci ako ovplyvniť? Nemáš, tak to nerieš. Všetko sa deje tak ako má a všetko je na niečo
dobré. Že nebude kino, divadlo, koncert? No keby len toto nám teraz chýbalo. Jarná dovolenka? No
čo už, tie Tatry tu stoja večnosť, určite nikde neodídu. Letná dovolenka? Veď uvidíme, ešte je kopec
času na riešenie.
Moja dcéra svadbu ďalej chystá a ja, hoci v strese, si uvedomujem, že sa jej darmo pýtam čo ideme
robiť. Zbytočne stresujem seba, ju, budúceho zaťa a celú rodinu. Ešte je dosť času pred nami a vždy
sú riešenia. Len sa musia riešiť v reálnom čase. Ale jej optimizmus obdivujem a učím sa vnímať to
rovnako. Tak nám držte palce!
Mala som potrebu vypísať sa. Možno len uľaviť sebe. Možno pomôcť aj iným čitateľom. A možno si
len tak plním len svoj „žurnalistický“ sen. 😛
Veľa zdravia všetkým!
Anka