V prvej časti rozhovoru s Jankou Vaculčiakovou sme hovorili o menopauze – období kráľovnej, čarodejky. Na množstvo otázok žien, vedia odpovedať samotné ženy. Umožňujú to stretnutia žien, generácií, ale aj individualít, ktoré si vedia veľa odovzdať. Na akom základe sa ženy môžu stretávať?
Neviem, či veľa? (smiech) Ale asi to tak aj vyzerá (smiech). Stretávam sa s tým, že odvážne ženy, ktoré prídu, povedia, že aj dva roky sledujú program a rozmýšľajú, či prísť. V tejto spoločnosti sme sa dosť izolovali od ostatných a separovali do rodín, prestali sme sa stretávať so širšou skupinou žien, v ktorej je veľa podnetov a inšpirácií pre život. Počas stretnutí, ktoré vediem, sa povedzme desať žien rozpráva a zdieľa svoje skúsenosti. Hovoria o tom čomu sa venujú, čím žijú, ako niektoré veci vnímajú, čo im v živote pomohlo, čo poznajú, s čím sa trápia, majú veľa kontaktov, tipy zo života, každá je iná a každá robí niečo zaujímavé… Stretnutie so ženami je spojenie sa so silným zdrojom, z ktorého sa dá načerpať všetko potrebné a zároveň môžeme prispieť s tým, čo poznáme. Nehovoriac o tom, že keď sa ženy čokoľvek učia o živote, alebo o tom ako sa starať o seba, o iných a urobiť život spokojnejším, v skupine majú toľko možností a podpory, že všetko ide omnoho intenzívnejšie a rýchlejšie. V tom je obrovská výhoda.
Niekedy vnímam, že ženy majú zo spoločných stretnutí obavy až strach. Je to dôsledkom toho, ako sme boli vychovávané, k súťaživosti, k vzájomnému konkurovaniu, k tomu ako byť lepšie, krajšie, šikovnejšie než tie ostatné. Sme nastavené na výdaj a nie veľmi poznáme rovnováhu v živote. Na ženských stretnutiach je to o spolupráci, vzájomnom pochopení, komunikácii a vypočutí, prijímaní odlišností, podpore, ľudskosti. Mám skúsenosť, že keď žena do skupiny príde a niečo na ňu urobí dojem, prípadne sa v jej živote niečo začne meniť, príde aj druhý, tretí raz, chodí rada, cíti význam…
Veľmi sa tešia. Ony otvárali moje cesty k ženským témam, aktivovali môj záujem a som im veľmi vďačná. Ako vchádzali do puberty, obdobia panny a prichádzala prvá menštruácia, všetko som prežívala s nimi. Začala som si viac všímať, vývojové obdobia ženy, čo to znamená byť ženou, čo to je ženský princíp. K hlbšiemu skúmaniu ženských tém ma priviedli aj rôzne problémy mojich dcér. Napr. staršia dcéra Magdaléna mala panický strach z menštruácie, plakala, nechcela ju a odmietala, až si dokázala menštruáciu vyblokovať do takej miery, že ju mala raz za polroka. Viedlo ma to k skúmaniu, odkiaľ prichádza ten strach a aké kroky môžeme urobiť, aby prijala svoju ženskosť. Trávili sme spolu veľa času, začala som ju brávať na rôzne ženské stretnutia, hľadali sme prírodné spôsoby a dôverovali múdrosti tela. Menštruácia sa jej postupne upravovala a teraz je rada, že je žena, môžem povedať, že je veľmi ženská a zároveň veľmi silná. Byť medzi ženami znamená aj liečiť sa. Tým, že sa stretne ženská energia v rôznych kvalitách, má naozaj silu liečiť všetky zúčastnené v rôznych úrovniach bytia.
Mladšia dcéra Alžbeta ženské témy naopak dlho odmietala. Viedla som ju k tomu, aby si trochu pozorovala menštruačný cyklus, keďže má dosť fyzicky náročnú prácu. Polovica cyklu je v aktivite a druhá skôr v pasivite a oddychu, jej menštruačný cyklus jej dosť prekážal, hnevala sa na to. Snažila sa ísť cez hranice tela a telo dosť protestovalo. Potom prišiel jej čas a začala sa pozorovať a podľa svojho cyklu si aj trochu upravovala svoj program, vytvorila pre svoje telo väčší priestor a telo to ocenilo. Aj ona mi pred rokom povedala, že je to super a že jej to pomohlo. A pokračuje ďalej. Pred nedávnom prešla prechodovým rituálom k ženám a vnímam ako začína v sebe spoznávať a prijímať všetky svoje ženské časti a rozvíja svoje schopnosti. Výrazne sa to prejavuje aj v jej vzťahu k mužom.
Áno, robíme spolu druhý rok cyklus víkendových stretnutí na Zaježovej Tvorivá cesta ženy. Postupne prechádzame rôznymi oblasťami života, objavujeme a rozvíjame so ženami schopnosti, ktoré potrebujeme v každodennom živote. Je to pre mňa ako matku veľmi zaujímavé, lebo sme vlastne vytvorili generačný tím. Sme si dosť podobné a vlastne každá robí niečo iné (Magdalena je novinárka a cestuje po svete a Alžbeta je herečka a zaujíma ju výrazne práca s telom) a tak všetko krásne do seba zapadá. Programy sú pre ženy veľmi zaujímavé. Vlani na prvom stretnutí nás bolo asi dvadsaťštyri a ja som si vôbec neuvedomovala, čo môže koncept mamy a dcéry medzi ženy priniesť. Bolo to silné spojenie pre niektoré zo žien, ktoré nám hovorili, ako prvýkrát zažili to, ako môže mama s dcérami robiť niečo s absolútnym rešpektom v súlade a vzájomnom plynutí. Množstvo z prítomných žien niečo podobné v osobnom živote ešte nezažilo. Boli sme inšpiráciou:)
Takže na ďalšie stretnutie prišli mamy aj s dcérami?
Áno. To si vždy veľmi vážim, keď príde dcéra s mamou, kvalita ich vzťahu sa mení, vždy sa odohrá niečo, čo ten vzťah uvoľní, premení. Dokonca sa mi stalo, že jedna pani ma požiadala, či urobím celej rodine žien prednášku. Prišli viaceré, mama s dcérou , netere a to bola krása. Povedali si, čo potrebovali, pochopili sa vzájomne, poplakali si. Je to skrátka príležitosť na niečo, čo nám v bežnom živote nejde alebo na to nemáme čas. Mama a dcéra sú tím. Samozrejme aj mama so synom, ale teraz hovorím o dcérach, lebo sama mám dcéry. Jasné, tento vzťah prináša aj rôzne problémy, moja skúsenosť je však taká, že sa dá nepretržite kultivovať a meniť k lepšiemu. Je na to veľa možností ak sa rozhodneme urobiť kroky k pozitívnej zmene.
(smiech) Nemám depresiu, niekedy sa cítim zle, to je pravda. Jednoducho tým, že robím so ženskými témami, pristupujem ku všetkému, čo mi život prináša ako k dobrodružstvu. Keď aj niečo prežívam, pozorujem, čo sa deje, študujem si k tomu odbornú literatúru a je to pre mňa neskôr téma do skupiny, keď tým prejdem a spracujem si potrebné. Študijný program založený na osobnej skúsenosti, kde vzniká materiál k ďalšiemu použitiu. Žena, ktorá vstupuje do menopauzy, má za sebou veľkú časť svojho života a nesie so sebou múdrosť a hodnotu ženského bytia. Zažila som rôzne rituály alebo oslavy menopauzy, kedy žena skutočne tieto pocity prežila a vnímala úctu, uznanie, význam života, zmysel, vlastnú hodnotu, múdrosť. Bolo to nádherné, lebo bežne v spoločnosti sa nám to nedostáva hlavne s pribúdajúcim vekom.
Vnímam to ako prechodové obdobie. Prechádzame z detstva do obdobia panny, potom do vzťahov, do obdobia milenky, sexuality, potom do materstva, všetko sú to prechodové obdobia, kedy sa mení náš život – to, čo sme žili je za nami a my potrebujeme aktivovať nové schopnosti, ktoré nám pomôžu v ďalšom období. Veľmi často sa stretávam s tým, že žena sa bojí prechodu do ďalšieho obdobia. Čím dlhšie žijem v období panny, teda bez detí a čím dlhšie si to užívam, som spokojná v práci, darí sa mi, tým menej sa mi môže chcieť prejsť do materstva, odkladám toto rozhodnutie. Mám obavy, čo to prinesie, čo všetko budem musieť zvládnuť. Môže sa objaviť strach, ktorý blokuje proces prechodu. A menopauza je podobným obdobím, akurát sa musíme vzdať viacerých vecí, ktoré nám doteraz dávali zmysel. Potrebujeme pustiť deti, nájsť nejakú novú kvalitu života, vzťahov atď. Takže je to zaujímavé obdobie, veľká výzva. A je tam aj smútok a strach. Pamätám si, keď moje dcéry odišli, jedna na strednej, druhá na vysokej a my s manželom sme ostali vo vzťahu sami. Vzťah sa nám nepodarilo naštartovať, nedokázali sme sa vrátiť k sebe ako partneri. Pre mňa bola vtedy silnou témou moja radosť. Pri svojich deťoch som zažívala každý deň veľa radosti, lenže spolu s nimi mi radosť odišla. Zrazu som si kládla otázku, čo mi môže prinášať radosť, ak nie moje deti, ktoré sú preč? Vnútorne niečo chýbalo a potrebovala som to prázdne miesto niečím zaplniť. Veľa som si poplakala. Ženám hovorím, že plač je darom, je to voda, ktorá nás môže prečistiť, pomôže nám vyplaviť, čo potrebujeme. Netreba sa báť plakať, treba si to dovoliť.
Je to zaujímavá téma – prechod k smrti. (smiech) Naozaj som sa v tomto období mala množstvo veľmi silných snov o smrti, kde som sa so smrťou stretla. V tom období mi zomreli dvaja blízky príbuzní. V tanci som zažila pocit, že smrť je súčasťou môjho tela, že reprodukčný cyklus v tele končí – zomiera. Za prijatím smrti je duchovný rozmer, je to možnosť spojiť sa so ženskou spiritualitou, intuíciou. V období aktivity to nepoznáme, lebo riešime príliš veľa vecí a sme príliš racionálne. Tieto schopnosti potrebujú pokoj, pocity, vnímavosť, vedomie, bytie. V tomto veku vzniká priestor na otázky ako vnímam smrť, ako vnímam svoju spiritualitu, či ju vôbec poznám…atď. Sú to nové témy, nová kvalita života. Môžem sa viac kontaktovať so svojím emocionálnym životom, otvoriť sa mu a pozrieť sa na emócie, ktoré prežívam, na svoje strachy, hnev a začať sa zamýšľať nad tým, ako pracujem so svojimi emóciami, ako ich prejavujem ako ich vytesňujem.
Áno, súhlasím, nech urobíme čokoľvek, stále nás to vracia k sebe. Ja veľmi rada používam prírodný koncept k sebapoznávaniu. Vnímam to ako spôsob návratu k prírode a k sebe zároveň. Sme jej súčasťou, rodíme sa do prírodných cyklov, sú v našich telách. Teraz je jeseň, živé umiera, odchádza všetko, čo bolo krásne, farebné, vchádzame do tej hĺbky, ničoty, zániku. Keď si predstavíme svoje jesenné pocity, svoje myšlienky, sny, môžeme sa stotožnoť s jeseňou v prírode? Ale keď sa pozrieme okolo seba, vidíme, že predsa len niečo ešte bude, nejaký nový život, pozrieme sa na zem, kde nachádzame rôzne semienka, žalude… Symboly toho, že ešte bude nejaký začiatok. Príroda nám ukazuje, že aj my prechádzame týmito cyklami, a tak ako každé ročné obdobie, tak aj každé obdobie nášho života má určitú logiku a postupnosť.
To sa nám deje každý deň. Ráno vystúpime zo svojho snového sveta, rozvíjame , tvoríme, žijeme, k večeru sa vraciame do vnútra k sebe aby sme mohli na noc vstúpiť do pokoja do snenia, do nevedomia. A ráno znova vstávame a začíname všetko odznova. Pre mňa je fascinujúce, že sme súčasťou cyklov. Cyklus mesiaca je cyklus našich vaječníkov. Ak si to dokážem uvedomiť, vnímam rytmus bytia, a keď sa spájam s cyklami prírody, spájam sa s niečím väčším, čo ma presahuje. Ročné obdobia nám môžu pomôcť pochopiť svoj život ak sa na ne začneme pozerať ako na návod, ktorý je tu pre nás každý deň. Môže sa to zdať takto abstraktné ale príroda je tu stále a každá máme tú schopnosť vnímať jej signály, premenlivosť, krásu. Veď sa pozrime na deti ako to ešte vedia.
Čo sa týka života po smrti, je za tým množstvo teórií a každý si môže vybrať, čo mu vyhovuje, čo mu v živote pomôže. Ja si spájam smrť s duchovným rozmerom. Dostala som veľký dar od svojho otca v období keď odchádzal. Mala som česť prejsť s ním jeho cestou ku smrti a pozorovať situácie, postupnosť, možnosti psychiky, zmeny a bezpečie tohoto procesu. Veľa som si k tomu, čo sme v rodine s ockom žili študovala k téme smrti a prestala som sa jej báť. Je zaujímavé, že čím viac si spracovávam tému smrti, tým viac strachov z môjho života odchádza. Narodíme sa a raz odídeme, stále sme v cykloch. Tak ako večer zaspávame, tak raz prejdeme aj na druhú stranu a možno nebudeme vôbec vedieť, že sa to stalo. Dôležité je prijať aj tento rozmer bytia, za ním je pokoj a pokora.
Ďakujem Evka Ježovičová za čas, ktorý si venovala tomuto rozhovoru.