Dávam do pozornosti túto vetu a píšem malú inšpiráciu k premýšľaniu nad ňou. Táto veta mnou od včera rezonuje a vedie ma k zamysleniu sa nad tým, aké podoby VIERY v sebe nosím.
Verím svojim schopnostiam, ktoré som si overila v každodennom živote, viem, že sa môžem vďaka nim o seba oprieť aj v prípade, že som súčasťou zmeny, ktorá prináša nové možnosti.. Verím, že som tu dobre, moja prítomnosť na mieste, kde sa nachádzam má zmysel a prináša možnosti na rast. Verím v silu a podporu rodinných systémov, vždy sú v nich aj ľudia, ktorí podporujú, objímu, súcitia, zrkadlia, vytvárajú priestor bezpečia. Verím v priateľstvá, sú to zdroje láskavosti, bezpečia, podpory, radosti, nových skúseností,, miesta, kde hľadám riešenia pre situácie, v ktorých sa nachádzam. Verím, že vždy, keď potrebujem pomoc, príde. Stačí, že som otvorená, ona nájde ku mne cestu alebo stačí, že urobím kroky, ktoré ma k pomoci dovedú. Verím v podporu tejto Zeme, prírody, ktorá ma živí, vytvára priestor na rast, ukazuje princípy, o ktoré sa viem oprieť. Hovorí o nepretržitej zmene ale aj stabilite v nej, o zrkadlení a prepájaní sa, o sile a jemnosti, o rovnováhe v jej mnohých podobách, o tom, že všetko rastie z vnútra von… Verím v Boha, v silu, ktorá je bezpečím a istotou, cítim ochranu a vedenie, dôveru a poznanie, všadeprítomnú lásku, tiché dobro, krásu…. Vnímam, že cesta k BOHU je spojená s bránou smrti, cez ktorú prechádzame s bolesťou, pod ktorou sa často skrýva láska. tým sa mu viac a viac približujeme a otvárame.