Rozvod

Janka: Prežili sme spolu dvadsať dva rokov

Vydávala som sa, lebo som verila, že naša láska je osudová. Navždy spolu, v dobrom aj v zlom, takto sme si to sľúbili pri sobáši v kostole, hovorí Jana Almaja Vaculčiaková, lektorka ženských seminárov OZ Súlad.

Janka mala dvadsať, začala pracovať, túžila žiť slobodnejšie a podľa seba. Chcela mať rodinu, deti. Nevedela však presne definovať kto je, kam kráča, čo potrebuje. Nejaké formy partnerského alebo manželského správania naskenovala od rodičov. Ako vraví, mala minimálne skúsenosti, ale obrovské ilúzie o romantickej láske. Čakala na muža, s ktorým bude zvyšok života a pritom cítila, že mužov odmieta, že z nich má strach. Potom sa však zjavil ON, mal dvadsaťjeden a vytrvalo jej dvoril. Janka obdivovala jeho odvahu, imponovalo jej, že sa o ňu zaujíma.

„Páčil sa mi, zamilovala som sa. Mal jasné predstavy o svojom živote. Hrával v kapelách, išiel svojou cestou. Ženiť sa chcel až keď bude mať tridsať.“

Janka však otehotnela, a tak sa všetko urýchlilo – žiadosť o ruku, stretnutie rodičov, svadba… odrazu boli spolu, oni dvaja, spoznávajúci výhody a nevýhody manželstva v každodennej realite.

„Naše manželstvo plnilo moje túžby a predstavy a menilo niektoré plány môjho muža. Obaja sme sa zodpovedne postavili k rodičovským povinnostiam, ja som sa starala o deti a vytvárala domov, manžel napĺňal pracovné ambície a stotožnil sa s úlohou živiteľa rodiny. Bola som spokojná.“

Prosba pri svetle sviečky

Postupne, ako to vo vzťahoch býva, sa začali otvárať rôzne témy, na ktoré v tom období ani jeden z nich nedokázal dostatočne reagovať. Bol to začiatok vzájomného vzďalovania sa.

„Od určitého obdobia som cítila, že sa naše cesty rozdeľujú. Menili sme hodnoty, priority, prestávali sme komunikovať, viac sme spolu bojovali, prestávali sme mať záujem o život toho druhého. Potichu sme zo vzťahu odchádzali. Zostávali sme rodičmi, podporovali deti ale partnerské role neboli naplnené.“

Všetko sa zhoršilo, keď ich dcéry odišli študovať do iných miest. To prázdno medzi nimi bolo odrazu omnoho výraznejšie. A oni dvaja pravdepodobne nevedeli alebo ani nechceli hľadať k sebe cestu. Janka tú samotu vo dvojici prežívala veľmi intenzívne. Zároveň si uvedomovala, ako sa obaja strácajú v strachu a smútku z konca.

„Napokon som dospela k pocitu, že túto partnerskú aj individuálnu prázdnotu dokáže vyriešiť iba rozvod. Premýšľala som o ňom intenzívne asi rok, zvažovala som jeho dopad na nás, na dcéry, na širšiu rodinu. Jedného dňa som cítila, že mám dosť sily a dôvery urobiť takýto krok. Robila som ho s tým najlepším a najčistejším úmyslom, pre dobro všetkých. Myslela som, že sa nám všetkým uľaví a pôjdeme slobodne svojimi vlastnými cestami. Pamätám sa ako som bola na služobnej ceste na Rodose, v prístave bol kostol, vošla som dnu a zapálila sviečku. Požiadala som, aby sa všetko dialo v súlade s potrebami a možnosťami všetkých zúčastnených.“

Bolesť a zároveň opojná sloboda

Janka si nedokázala predstaviť, ako bolí rozpad rodiny, až kým všetko reálne nezažívala. Bolo to ťažké pre všetkých. Postupne si však uvedomila a pochopila, že partnerský vzťah je základom rodinného života.

„Ak tento vzťah neprehlbujeme a nevenujeme mu dostatočnú pozornosť, nestaráme sa oň, postupne sa rozpadá základ, na ktorom sme postavili rodinu. Mali sme zodpovedný prístup a snažili sme sa udržať role rodičov a podporovali sme svoje deti tak, ako najlepšie vieme. Vzdali sme sa všetkého, čo sme spolu vybudovali. Jedného dňa už sme nemali síl udržať to, vytratila sa motivácia, ilúzie spadli do reality.“

Čo Janku viedlo ďalej? Túžba po pokoji, slobode, osobnom naplnení, radosti, porozumení. A niekde tam preblysla aj túžba po plnohodnotnom vzťahu, ktorý chcela ešte raz zažiť. Vytvárala nový domov pre seba a pre dcéry, zmenila prácu, neraz sa čudovala, čo všetko je súčasťou života. Zároveň pochopila úlohu muža-ochrancu v rodine, koľko vecí pre nich robil.

„Človek mnoho vecí nevidí, kým o ne nepríde. Rozvod mi pomohol dospieť a ustáť realitu každodenného života, byť chápavejšou a vďačnejšou k mužom a vnímať svoju vlastnú hodnotu. Zranenia, ktoré sme si vzájomne spôsobovali, ma viedli k väčšej opatrnosti a jemnosti v prístupe k ľuďom. Našim dcéram rozvod zmenil spôsob života, a tak som svoju pozornosť sústredila na ne: podporovala som ich vo všetkom, čím si potrebovali v súvislosti s týmito zmenami prejsť. Všetko zlé, čo sme prežili, nás posunulo vpred.“

Nevstúpiš opäť do tej istej rieky, ale…

Vydala by sa Janka po týchto skúsenostiach znova? Hovorí, že manželstvo vníma ako jeden z mnohých spôsobov prežitia života. Vo svojej praxi sa stretáva s množstvom pohľadov na takýto zväzok a za seba tvrdí, že jej vyhovovalo.

„Do manželstva obaja prinášajú svoje kvality a nedostatky, prinášajú seba. Všetko, čo do vzťahu vložíme, sa v ňom znásobí. Za tým je naša individuálna zodpovednosť. Tvoríme vzťah s človekom, ktorého si vyberieme, dnes už viem, že to nemusí, ale aj môže byť na celý život. Garanciou spokojnosti a dlhodobosti manželstva je osobná zrelosť.“

Hovorí, že ľudia prechádzajú rôznymi vývojovými obdobiami, a tie sa prejavujú aj v manželstvách. Menia sa hodnoty, priority, povinnosti, spôsob komunikácie, nie vždy je dobre. Niekedy prichádzajú obdobia plné chaosu, vzdoru, nepochopenia, odmietania, sklamaní a nepríjemných emócii.

„Ak ich spoločne prežijeme, naučíme sa úprimne a pravdivo komunikovať, spoločne riešiť problémy, môžeme opäť plávať na vlnách radosti a lásky. Ale možno to teraz vyzerá tak, že sa vyhýbam priamej odpovedi na otázku. Takže, áno vydala by som sa. Som vo veku, keď úplne dôverujem svojim pocitom, spolieham sa na ne, viem, že neklamú. A nimi sa riadim aj vo svojom partnerskom živote.“

VYZNAČIŤ

Má manželstvo budúcnosť?

„V septembri sa vydávala naša staršia dcéra. Má 31, jej manžel je o rok starší, pre manželstvo sa rozhodli po trojročnom vzťahu a vnímajú ho ako prirodzenú formu života. Vedome sa rozhodli jeden pre druhého a vôbec o tom nepochybujú. Všetko je veľmi individuálne, nerada zovšeobecňujem. Pre mňa je manželstvo rozhodnutím pre jediného partnera. Keď to urobíme, zároveň sa vzdávame ostatných. Preberáme zodpovednosť za spoločný život. V manželstve vidím väčšie bezpečie pre deti, ktoré sa narodia. Toto všetko však nezáleží na manželstve ako inštitúcii, ale na zodpovednom prístupe nás ľudí k partnerskému životu.“