Čo sa pamätám vždy idem svojou cestou. Mala som obdobia v živote, keď som si myslela, že som divná. Ako plynul čas a ja som sa spoznávala, začala som si ceniť svoju schopnosť a silu ísť cestou, ktorá vychádza zo mňa. Vychádza z mojich potrieb, možností a schopností, zo skúseností, z toho, čo ma fascinuje, zaujíma, z toho, čo potrebujem na tomto svete vytvárať.
Niekde v hĺbke svojej duše túžim po zladení sa s podstatou bytia, túžim po pochopení základných princípov, ktoré tvoria prirodzený systém, o ktorý sa môžem oprieť. Skúmam seba, učím sa z prírody, vnímam rozmery tohoto života a ich prepojenie. Posledné roky mi je v tomto skúmaní veľkým pomocníkom TANEC.
S tým, že potrebujem pozorovať a spoznávať, potrebujem veľkú mieru mieru osobnej slobody. A tak milujem tanec, ktorý takýto zážitok umožňuje. Je to tanec voľný, spontánny, autentický, tanec, kde nechám svoje telo v pohybe, ktorý práve potrebuje a ja vnímam, čo všetko múdrosť tela, mysle, emócií a duše, prináša.
Spomínam si na jednu akciu v prírode, kde som tancovala tanec so zámerom. Zámer môjho tanca, o ktorom teraz píšem bola téma SPOLU. Chcela som pochopiť ako to je, čo potrebujem mať v sebe, aby som mohla vytvárať prirodzené spojenia s ľuďmi v rôznych oblastiach života. A tak som tancovala na pódiu, vedená hudbou a svojim telom.
V prvej fáze tanca, som cítila ako sa túžim stretávať s ľuďmi, ako mám potrebu vyhľadávať stretnutia a cítila som, že je to fáza, ktorá je veľmi spojená s mysľou, ktorá chcela vo mne vytvoriť podmienky na SPOLU. Otvárala som pri tanci oči a hľadala ľudí, ale bola som tam sama. Pochopila som, že takto to nejde, že sa myseľ len snaží ale podstata prirodzeného SPOLU, je v niečom inom.
Išla som hlbšie, zatvorila oči a tancovala som v sebe, vnímala som telo, pohyb, pocity, myšlienky. Zrazu sa moje telo dostalo do stavu uvoľnenia, uzemnenia, prešlo do kontaktu so zemou. Pri prechode k zemi som cítila, ako myseľ púšťa všetky svoje predstavy a koncepty, ktoré sa spájali s jej presvedčeniami o tom ako môžeme byť SPOLU medzi ľuďmi.
Dovolila som telu aby sa hýbalo na zemi, aby si zažilo kontakt s ňou a bezpečie v tomto kontakte, pohybovala som sa ako dieťa. V jednu chvíľu som cítila, že sa vo mne začalo všetko spájať. Že ma všetky moje časti, ktoré som poznala aj odmietala vyzývajú k prijatiu a k spojeniu. Nechala som nech tento proces prejde a ja som pomaly zo zeme prechádzala vývojom v pohybe. Vnímala som ako prechádzam procesom integrácie, ktorá sa zavŕšila postojom, dospelosťou, znovuzrodením, transformáciou a následným pochopením SPOLU. Hudba ma viedla ďalej.
Cítila som veľa sily, jasný pohyb, aktivitu, zámery a cítila som, že základom je spojenie v mojom vnútri. Po troch hodinách tanca som sa zastavila a môj zámer sa naplnil. Zažila som skúsenosť, aký je potrebný kontakt so sebou a vnútorné spojenie, ktoré potom prirodzene vedie k spájaniu vonkajšiemu. Aj touto skúsenosťou sa mi znova potvrdil základný princíp, ktorý hovorí, že všetko vychádza z nás. Môžeme odovzdať len to, čo máme.
Skutočná medziľudská spolupráca, ktorá je tak potrebná v dnešnej dobe, vychádza z nášho vnútorného spojenia z našej integrácie a prijatia. Čo dokážeme tvoriť v sebe, to dokážeme tvoriť aj okolo seba. Každý svojim vlastným spôsobom.
S úctou
Jana Almaja Vaculčiaková