VODA, to sme my

Ráno som kráčala po lese a videla tú nádhernú sviežu zelenú farbu pučiacich stromov, ktoré potrebujú vodu. Pozorovala som zem a cítila som jej vlhkosť. Slabú, slabučkú.

Vlhkosť chýba aj v mojom tele. Presušená pokožka, občas tlak na obličkách, smäd. Nie som v tom sama, popisuje tento stav veľa žien. Viem, že som spojená so Zemou cez svoju cyklickosť. Mám príležitosť pozorovať spojenie s ňou aj vďaka vode. Hmotnosť vody v tele novorodenca je 75% postupne, ako stárneme sa pomer vody v tele mení. V starobe je to len 5O% hmotnosti. Vlastne zomierame na dehydratáciu. Tak ako sa meníme my, mení sa aj naša Zem.

Čo s tým môžeme urobiť?  Môžeme niečo urobiť so svojim telom?  Začať od seba môže dať zmysel. Ak spoznáme svoje telo, spoznáme princíp života.

Môžem sa o svoje telo viac starať. Podporiť činnosť obličiek bylinkami, ktoré sa psychosomaticky spájajú so vzťahmi. A tak môžem podporiť aj starostlivosť o ne. Môžem svojmu telu dopriať viac pozornosti, natierať ho olejmi a tak si uvedomovať jeho a zároveň svoje hranice. Môžem pokožke dopriať výživu. Môžem si upraviť stravovanie a prestať do tela dávať všetko, čo ho vysušuje, dehydruje, zaťažuje. A keď sa tak teraz pozriem na svoje slová, cítim, že telo potrebuje hlavne láskavý prístup.

Som presvedčená, že lásku potrebuje aj  Zem. Náš záujem, hladkanie rukami, úctu, vnímanie jej povrchu, hraníc. Potrebuje naše citlivé správanie, ktoré ju nevysuší, nekŕmi ju jedmi. Potrebuje stromy, ktoré udržujú vlahu, potrebuje prirodzený prístup. A možno by jej veľmi pomohlo, keby sme podporili svoju spoluprácu a starali sa o ňu spolu ženy aj muži, k tomu nás vyzývajú práve obličky, ktoré sú párový orgán. Z tohoto spojenia vzniká nový život. 

Napadol ma príbeh ženy, ktorá rozprávala na jednom seminári o svojej starej mame, ktorá mala veľkú záhradu. Celý život sa o ňu starala. A keď do nej vstupovala do záhrady, vždy sa vyzula. Vyzula sa, aby jej vzdada úctu za to, že ju živí. Kde je naša pokora? Kedy sa skláňame, vyzúvame, kedy ďakujeme? Ako sa správame k vode vo svojich domácnostiach? Máme pocit, že je samozrejmé, že ju máme? Ale nemusí to tak byť. Možno je naozaj dobre si uvedomiť: „Voda, to sme my.“

Vlani, presne pred rokom som bola v Mexiku. Videla som, čo  znamená nedostatok vody v každodennom živote. Boli sme v Mexico City, kde ľudia používajú vodu z cisterní a bandasiek. Platia za ňu, každý liter, ktorý použijú si kupujú. Netečie z kohútikov bežne, prať môžu raz do týždňa. Keď sme sa presunuli do Oaxacy bolo to také isté. Ráno sme vyložili 10l bandasku pred byt. Pod ňu sme dali 20 pesos. Poobede, keď sme sa vrátili, bola bandaska vymenená za plnú. Raz do týždňa v bytovom dome plnili veľké nádrže, vodou z cisterne. To bol deň, kedy sa  pralo. Sprcha mala koncovku ako rozprašovač, preto aby sa ušetrilo, čo najviac vody. Táto skúsenosť ma viedla k úcte k vode a uvedomila som si, ako u nás vodou plytváme. 

Môže prísť čas, kedy sa pozrieme na vodu ako na dar. Lebo darom je a bude.

S úctou

Jana Almaja Vaculčiaková