Rada zdieľam svoje skúsenosti a odovzdávam ich ďalej pri rozhovoroch alebo na tvorivých stretnutiach. Spájať skúsenosť, myšlienky a činy, pomáha tvoriť nové možnosti. Práve táto doba nás k tomu vyzýva.
Vrátim sa v čase.
Mám 33 rokov. Som manželka v rozpadajúcom sa vzťahu, matka dvoch nádherných dcér s veľkými nárokmi na seba, čo sa týka prístupu k nim. Som žena, ktorá zarába, ale miesto práce a činnosť samotná je v absolútnom rozpore s tým, čomu verím a čo potrebujem. Vlastne ešte neviem, čo potrebujem, nikdy som nad tým zatiaľ nezamýšľala. Vždy ma zaujímalo, čo potrebujú iní a ja som napĺňala tieto potreby. Všimla som si, že niekde je chyba. Všetci okolo vyzerajú spokojne a ja sa cítim úplne stratená a bezradná. Už celé mesiace napriek tomu, že mám z materiálneho pohľadu všetko, som sa úprimne nezasmiala.
Toto bola moja východisková poloha, ktorá sa spájala s túžbou po zmene. Netušila som, akú zmenu chcem, netušila som vôbec nič. Vedela som len, že mnohé z toho, čo sa v mojom živote deje už nie je ok, už to jednoducho nechcem.
Začala som čítať. Jednu motivačnejšiu knihu za druhou. Fascinovalo ma to, koľko aha momentov človek dokáže zažiť len tým, že číta. Išla som ďalej a všetko, čo sa mi v knihách zdalo inšpirujúce, som vedome skúšala vo svojej každodennej realite.
A takto, nevediac o tom, čo vlastne robím, začala som tvoriť svoj vlastný život.
Prečítala som si cvičenie, kde autorka viedla v texte čítajúcich k tomu aby si napísali 100 prianí. Môžu to byť priania reálne, niečo, čo naozaj potrebujeme alebo aj úplne uletené, priania, o ktorých si myslíme, že sa nikdy nemôžu splniť. Zatvorila som knihu. 100 prianí ? Nikdy som to nerobila a tak sa mi zdala táto informácia dosť mimo moju zónu komfortu. Ale nedalo mi to. Tým, že sa mi inšpirácia zdala absurdná, ohromne ma priťahovala. Zašla som do papierníctva a kúpila som si zošiť.
Večer dievčatá zaspali a ja som zobrala zošit a pero. Začala som písať. Išlo to. Všimla som si, že niektoré priania opakujem, len formulácia je iná. Niektoré sa mi zdali riadne uletené, s tými som cítila, že má problém moja myseľ, hneď ich spochybňovala. Niektoré boli každodenné maličkosti a niektoré som vnímala ako priania na celý život, ktoré hovorili o mojich hodnotách a zámeroch. Cítila som pri písaní veľa energie a radosť z niečoho nového. Dva-tri večeri a mám 125 prianí. Cítila som akési dobrodružstvo, ale aj plno pochybností. Zošit som dobre odložila, priania sú veľmi osobné a zabudla naň.
V tomto období som sa potrebovala dostať hlavne mimo prostredie, ktoré sa mi spájalo s problémami a mojou neschopnosťou ich riešiť. Jedno s prianí bolo ísť ma mesiac do Prahy. Neviem prečo som ho napísala, možno preto, že Prahu mám rada a možno preto, že pri dvoch deťoch a všetkých povinnostiach, to bolo naozaj z pohľadu mojej mysle nereálne.
Život plynul, napätie sa stupňovalo. Reagovala som tak, ako som vedela ale cítila som, že sa rozbehol život na plné obrátky. Spozornela som, keď som stretla muža, ktorý mi ponúkol 3 týždňový vzdelávací program v Prahe. Pedagogika Montessori ? Netušila som, čo to je ale cítila som, že tam musím ísť. Táto skúsenosť ma vrátila k zošitu, spomenula som si na prianie ísť do Prahy. Pohľadala som ho a čítala prvý raz od vtedy, ako som priania napísala. Podľa dátumu v zošite som si uvedomila, že prešlo 6 mesiacov. Vnímala som ako sa mnohé priania plnia, odškrtávala som si tie, ktoré som si uvedomovala, že sú za mnou. Začala som chápať princíp prianí aj to, prečo sa môj život roztočil na plné obrátky. V septembri som chcela zošit spáliť, už som bola tak preplnená podnetov, chcela som zastaviť ten zrýchlený, náročný model života. Nakoniec som nechala plynúť to, čo som dala do pohybu. Prijala som zodpovednosť za skúsenosti, ktoré som si sama vytvorila a vydržala som hrdinsky do konca.
Čo mi priniesla odvaha vyskúšať niečo, čo sa na prvý pohľad zdá šialené ?
V Prahe sa začala moja cesta vzdelávania a následne tvorenia vlastného pracovného prostredia. Tým, že som si dovolila chcieť nemožné, zistila som, že vlastne všetko je možné. Otvorila som si dvere do sveta, tým, že som vystúpila z obmedzujúcich spôsobov myslenia. Od tohoto obdobia si dovolím naplniť všetko, čo ma láka, po čom túžim.
Od vtedy prešlo 22 rokov a odskúšala som mnoho spôsobov, ktoré sú pri tvorení života plne funkčné. Rada experimentujem s tým, čo nás určitým spôsobom presahuje a zároveň je to dostupné, ak začneme veriť, ak si dovolíme zažiť. Dnes viem, že sa treba zastaviť a zamyslieť sa najprv nad tým, čo vlastne žijeme. Vychádzať z aktuálnej reality, ku ktorej pridávame svoje priania a túžby, tým robíme bezpečne kroky ďalej k tomu, čo má pre nás zmysel. Nemusíme sa hnať, niekedy pomaly ďalej zájdeme a viac spoznáme. 100 prianí som si už nikdy nepísala.
AK máte chuť spoznať princípy a bezpečne začať tvoriť svoj život pozývam vás : http://sulad.sk/zeny/tvorim-si-svoj-zivot/
S láskou
Jana Almaja