O mamách a dcérach alebo sila spojenia

Na úvod napíšem kúsok svojho príbehu, z ktorého pramení môj záujem o túto tému a aj hlboké osobné skúsenosti s ňou spojené. Chcem poďakovať všetkým mojim milovaným ženám, ktoré mi pomáhajú prechádzať životom. Témy mám a dcér a témy podporujúcej ženskej línie sú mojou srdcovou záležitosťou.        

Od útleho detstva sa o mňa starala stará mama a jej sestra. Svoju mamu som pozdejšie volala pani z mesta, stretávali sme sa cez víkendy. Vytvorila som si emocionálnu väzbu k týmto dvom láskavým ženám z môjho rodu, ktoré  mi venovali svoju pozornosť. Naučili ma všetko, čo vedeli, ale odišli príliš skoro z môjho života. Táto skutočnosť ma viedla k tomu, že sme s mojou mamou prežívali emocionálne prázdno veľmi dlhé obdobie. Otvoriť sa vzájomnému vzťahu bola pre nás obrovská a hlavne dlhodobá výzva. Krok po kroku som si spracovávala rôzne témy, rôzne emócie a pocity, kým som v sebe našla prijatie skutočnosti a pokoj v duši. Čím viac som sa otvárala mamine, tým láskavejšie na mňa reagovala.   

Mám dve nádherné dospelé dcéry. Majú vlastné rodiny, sú maminky krásnych synov. Pri ich sprevádzaní životom som urobila veľa pre zdravú vzťahovú väzbu a prúdenie lásky medzi nami. Poučená z predchádzajúceho života som videla dôležitosť zdravého vzťahu s dcérami a túžila som zažiť túto skúsenosť. Podarilo sa nám plynúť v láske a napriek tomu prirodzene prejsť separáciou. Zažili sme spolu skúsenosti generačného spojenia a podpory,  spirituálne zážitky cez ktoré vidím, že vzťahy medzi ženami z rodu majú široký rozmer a stojí za to venovať im pozornosť. Vlastne pritom si venujeme pozornosť a lásku všetky navzájom, je to liečivé a dáva to silu ženám v rode.

Hovorí sa, že puto matky a dcéry je silnejšie ako puto matky a syna a napriek tomu sa stretávame s tým, že dcéry viac lipnú na otcoch a naopak. Ako tieto stereotypy vznikli a prečo?

Hovoria sa rôzne veci a rôzne vzťahové modely aj žijeme. Áno môžeme prijať teóriu, že chlapci prichádzajú kvôli tomu aby  mamám otvorili vzťah k mužom a dcéry kvôli tomu aby otvorili srdce otcovi. Chcem na úvod napísať, že nerada zovšeobecňujem, lebo vo svojej praxi sa stretávam s rôznymi variáciami vzťahovej dynamiky. Takže môže byť silné puto medzi mamou a dcérou alebo medzi otcom a dcérou.  Vzťahové väzby môžu byť silnejšie alebo slabšie z rôznych dôvodov, ktoré spoznáme až, keď začneme venovať pozornosť svojim  osobným témam, ktorým potrebujeme porozumieť.

Je medzi matkami a dcérami rivalita v zmysle boja o pozornosť otca, manžela?

Nie je to pravidlo. Môže sa to diať, ak je do partnerského vzťahu dcéra nevedome vtiahnutá rodičmi tým, že vo vzťahu rodičov je nedostatok lásky, pozornosti, bezpečia, pochopenia. Dcéra je nevedome prizvaná na pomoc otcovi a mama môže cítiť rivalku vo svojej dcére. Zas upozorním na to, že potrebujeme individuálny prístup k problémom vo vzťahoch, aby sme si ozrejmili prečo máme pocit, že s mamou bojujeme o priazeň otca, ak sa tak deje. Tak isto môže byť dcéra nápomocná matke, ktorá sa cíti slabšia ako otec a dcéra prichádza na pomoc aby vyrovnala energie medzi rodičmi. Potom to môže vyzerať aj tak, že s otcom bojuje.

A čo keď sa vo vzťahu s matkou niečo pokazí už v prenatálnom štádiu? Mňa moja mama nechcela. Tvrdí, že otehotnela takmer hneď a bolo sklamaním, že je tehotná. Navyše pri pôrode bolo ďalším sklamaním aj to, že nie som chlapec. „Len“ dievča. Ako pristupovať po rokoch k matke?

Stretávam sa s touto témou na terapiách a sama s ňou mám osobnú skúsenosť. Realita je taká, že väčšinou ženy tehotenstvo prekvapí. Myslím, že je malé percento žien v spoločnosti, ktoré otehotneli podľa plánu. V prípade prekvapenia, žena zažíva pocit stresu a napätia, hľadá riešenia, potrebuje sa adaptovať na vzniknutú situáciu, potrebuje čas, kým sa začne na príchod dieťatka tešiť. Stretávam sa s tým, že spoločensky sú viac očakávaní chlapci a tak príchod dievčatka môže byť opäť prekvapením, s ktorým sa potrebujeme vyrovnať. Samozrejme tieto zápisy môžeme počas života cítiť, môže nás bolieť predstava, že sme nechcené, môžeme sa cítiť neprijaté, môže nás celoživotne zraňovať odmietanie, môže to spôsobiť emocionálny blok vo vzťahu k mame. Je dobré venovať pozornosť týmto témam, ak cítime, že niečo v nás, nie je v súvislosti s príchodom na svet v poriadku. Stretávam aj mamy, ktoré venujú pozornosť tejto téme, trápia ich pocity viny, nevedia sa s dcérami emocionálne spojiť alebo chcú urobiť pre dcéru omnoho viac ako potrebuje, majú pocit dlhu voči nej. Takže ženy na oboch stranách potrebujú pozornosť, liečenie, uvoľnenie. Dobré je  uvedomiť si, že sme tu na Zemi napriek prekážkam a to znamená, že sme boli hneď pri príchode úspešné a že je to práve naša mama, ktorá bola cestou pre život. Vďačnosť za život smerom k mame ale aj k sebe je opodstanená.

Môžeme sa pozerať na vzťahy tak, že sú blokované, neprirodzené, pokazené. Áno mnohé sú. Máme však obrovskú príležitosť ich nepretržite zušľachťovať, tým pochopíme zákonitosti vzťahov, vytvoríme prirodzené podoby vzťahov a hlavne vyliečime a spoznáme seba.

Deti by mali ostať deťmi a milovať ich bez podmienky iba preto že sú. Prečo často funguje podmienečná láska „ak“? Ak si pekne upraceš mamka Ťa bude mať rada a pochváli Ťa..napríklad..

Podmienečná láska je tu preto, lebo sme schopní žiť  život ako taký s  podmienkami. Dokážeme samé seba milovať bezpodmienečne ? Ak áno, vieme dať bezpodmienečnú lásku  aj deťom. Náš vývoj zatiaľ neprerástol do podoby, kedy by sme boli schopné žiť prirodzene lásku bezpodmienečnú.

Mám súcit s mamami a vidím, že sa nepretržite niečo učíme a v konkrétnej chvíli dáme len toľko, koľko samé máme a poznáme. Naše každodenné konanie je podmieňované spoločensky, prihliadame na mnohé vstupné okolnosti a prispôsobujeme sa. Toto stereotypne učíme aj naše deti. Vedomejší prístup k bezpodmienečnej láske to môže postupne eliminovať.

Bezpodmienečnú lásku vnímam hlavne v prírode, ktorá mi ukazuje ako to môže byť. Môžem dýchať vzduch, či som nahnevaná alebo veselá, tak isto na mňa svieti slnko bez podmienok. Zem ma živí a voda tečie nech som akákoľvek. Ani jeden strom mi nikdy nepovedal, že nie som dosť dobrá a tak isto je to s rastlinami. Tak možno raz budú pre nás samozrejmé vety :  „Milujem ťa preto, že si.“ „Môžeš robiť, čo potrebuješ, ja Ťa milujem.“ „To aká si, je to najlepšie a stačí to.“

Ako veľmi sa na psychike dieťaťa podpíše separačná úzkosť z pôrodnice, kedy nemohlo byť s matkou?

Separačný proces je obrovská spoločenská téma. Prvá separácia je pôrod a nim začína celoživotná separácia od matky. Keď si predstavíme bábätko, ktoré celé tehotensto prebýva v bezpečí tela svojej matky, s ktorou má silný kontakt, je absolútne závislé a vo chvíli pôrodu sa dostane do úplne neznámeho prostredia, ktoré funguje na iných princípoch ako bolo zvyknuté, zažíva obrovské prekvapenie. Matka je jediná bytosť, s ktorou má spojenie a ak ju nemá na blízku vôbec nevieme aký strach z ohrozenia môže prežívať. Naša psychická odolnosť je veľmi individuálna a tak sa počas života táto skúsenosť môže ale aj nemusí prejavovať rôznymi spôsobmi. Môžeme sa s ňou stretnúť  cez narušenú vzťahovú väzbu s mamou, môžeme ju vnímať v absencii pocitu bezpečia a istoty, môžeme mať emocionálny chaos vždy, keď sa do niečoho nového púšťame, môžeme mať ranné úzkosti,  môžeme sa cítiť osamelo alebo môžeme mať pocit, že si zo všetkým musíme poradiť samé. Ak je pre vás táto téma citlivá,  venujte jej pozornosť. Je mnoho spôsobov ako liečiť zranenia, ktoré sa spôsobili ľudskou nevedomosťou.

A čo priskorý nástup so systému ? Mám na mysli odchod do jaslí – pred prvým rokom života. Aj toto má vplyv na nedobrý vzťah s matkou, toto je môj príbeh. Moja mama si myslí, že je to úplne v poriadku, že som skoro odišla o jaslí, pritom so sestrou bola doma celú materskú a rodičovskú a ich vzťah je diametrálne iný.. Má zmysel bojovať o jej pozornosť a zlepšenie vzťahu?

Každá mama sa rozhoduje na základe skúseností, vedomostí, úrovne poznania a možností, ktoré aktuálne má. Každá generácia mám má v rámci spoločenského nastavenia inú východiskovú pozíciu. Som presvedčená, že minimálne prvý rok života potrebuje dieťa k zdravému vývoju hlavne pozornosť svojej mamy. Vidím však, že sa ženy rozhodujú z rôznych dôvodov inak a rešpektujem to. Niekedy je mama presvedčená, že jej rozhodnutie bolo v poriadku a neprikladá mu hlbší význam, nakoľko je súčasťou minulosti a nedá sa meniť. Môžeme mamu presviedčať, obviňovať, hodnotiť a dokonca bojovať o jej pozornosť ale väčšinou to neprinesie požadovaný efekt, ba naopak, zvýšime napätie medzi nami navzájom.

Dôležité je vedomie, že zranenie je v nás, jediné, čo môžeme naozaj urobiť je vyliečiť seba. Odporúčam pri témach detstva  využívať terapeutické prístupy, nakoľko sa pracuje s témami vnútorného dieťaťa a vlastnej podpory.

Mamám hovorím vetu: „Koľko detí máme, toľkokrát sme mamami.“ Každé dieťa je iné a ako mamy volíme rozdielne prístupy a tým si rozvíjame mnohé zručnosti. Tak ako prechádzame časom  menia sa naše podmienky pre život a to tiež zohráva svoju rolu. Rozhodnutie a správanie mamy môže ovplyvňovať  súrodenecké vzťahy pozitívne alebo aj negatívne vzhľadom k tomu, že každému z detí ide o priazeň a pozornosť rodičov, na ktorej je závislé jeho vnútorné aj vonkajšie prežívanie.

Možno nadviazať na to, že dcéry sú nám v dospelosti bližšie ako synovia, ktorí si nájdu vlastné partnerky? Nie je toto spojenie len o akejsi blízkosti „pohlaví“? Teda, že si s mamami máme viac čo povedať, lebo riešime rovnaké životné/každodenné problémy?

Určite je zrejmé, že my ženy máme rovnaké telá, v ktorých nepretržite bežia približne rovnaké procesy. Naša myseľ rieši dosť podobné témy a často sme zamerané na medziľudské vzťahy. Prejavujeme sa emocionálnejšie a naša forma spirituality je tiež viac uchopiteľná ženám. Vieme si vzájomne lepšie porozumieť ak máme záujem takéhoto charakteru.

Myslíte si, že puto matky a dcéry je viac metafyzické/nadzmyslové kvôli tomu, že sme jednoducho ženy? Keď sa nad tým zamyslíme racionálne, nie je dôvod rozlišovať medzi vzťahom matka – syn alebo matka – dcéra. Ľudsky si jednoducho môžu rozumieť oba príklady. Napriek tomu máme my ženy v dospelosti k mamám akosi bližšie než majú muži.

Zo svojich vlastných skúseností, ktoré mám z našej generačnej línie viem, že naše prepojenie má hlboký význam nielen v materiálnom rozmere života ale aj v metafyzickom – spirituálnom. Ako mama cítim silné spojenie s dcérami, keď sa im niečo deje, cítim, keď niečo odo mňa potrebujú, mám  sny o situáciách v ich živote, alebo mám sny o našom vzťahu,  cezo mňa si uvoľňujú niektoré témy a zranenia. Bola som súčasťou ich pôrodov, cítila som na emocionálnej úrovni, kedy dcéra porodila napriek tomu, že bola v inej krajine. Všetky tri nás zaujímajú ženské  a vývojové témy profesionálne, vzájomne sa podporujeme, počúvame sa a inšpirujeme napriek tomu, že každá z nás má rozdielny spôsob života. Tak isto vnímam spojenie s mamou aj keď nie je takéto silné, vnímam spojenie so starými mamami na duchovnej úrovni. Všetky nás podporujú a tešia sa, keď sme spokojné. Chcem napísať, že moje zameranie na ženskú rodovú líniu bolo zaujímavou inšpiráciou k sebaspoznávaniu sa cez ženy, ktoré mi dali život. Ženskú líniu považujem za jeden zo zdrojov, o ktoré sa môžeme oprieť.

Súhlasím s tým, že aj vzťah mamy a syna môže byť veľmi silný, vidím to u svojej mamy a môjho brata. Ich vzájomná intenzita vzťahu  je omnoho vyššia ako medzi mnou a mamou. Napriek tomu môj vzťah s bratom to ovplyvňuje pozitívne.

Ja si skôr myslím, že generácia našich matiek – 60tničiek pomaly, absolútne nerozumie svojim dcéram. Už vôbec nie vzťahovej výchove, noseniu či dlhodobejšiemu dojčeniu. Prečo sú pre ne tak náročné a tabuizované témy ako sex, pôrod, intimita, menštruácia tak ťažko komunikovateľné?

Vnímam veľký vývojový rozdiel medzi generáciami. Ženy sú emocionálne poodpájané od seba ale aj od iných, z rôznych dôvodov. U mnohých je množstvo zranení a u niektorých neprebehli separačné procesy a tým sa nezmenila kvalita vo vzťahoch, ktorá prináša rešpekt, vďačnosť a uznanie. Emocionálne odpojenie, oddelenie môžeme vnímať v úrovni medziľudskej komunikácie. Ženy bez ohľadu na vek majú problém hovoriť o sebe a rešpektujúco počúvať druhú stranu. Často sa zameriavame na nedostatky a nekonečné riešenia a láskavá komunikácia v prítomnom bytí nemá priestor. Mnohé témy sú tabuizované a komunikácia o nich je neprijateľná. Často vidím na skupinách ako  žena potrebuje získať dôveru, kým sa naučí rešpektujúco prijať názor a inakosť inej ženy a prirodzene prejaviť ten svoj. Niekedy to trvá aj niekoľko mesiacov.

Máme tu množstvo informácií ale nenaučíme sa žiť život čítaním, len nepretržitým trénovaním zručností a získavaním skúseností. Ak vidím a počujem inú ženu slobodne komunikovať o sexualite alebo menštruácii, uvidím, že je to možné a na ďalšej skupine možno poviem opatrne pár slov. Toto je realita zmeny.

16 rokov pracujem so ženami a vidím koľko zranení je v ženských témach. A tak na chvíle komunikácie potrebujeme bezpečné a rešpektujúce prostredie, kde sa otvárajú viaceré ženy v úcte a v láske ku ostatným alebo kde sme s terapeutkou, ktorej dôverujeme. Dôležitá je komunikácia bez hodnotenia, bez rád a poučovania. Doma často takéto prostredie nevytvoríme a preto máme opodstatnené obavy o niektorých témach hovoriť. Moja skúsenosť je taká, že na každej skupine sa nájdu ženy, ktoré povedia, že o niektorej z tém sa ešte nikdy s nikým nerozprávali. A to nie sú témy intímne a témy zranení ale témy o slobode, bezpečí, o láske, o radosti, o rodinných systémoch, o talentoch a podobne. Komunikácia v rodinách je často veľmi stereotypná, obmedzená a možno aj nebezpečná a tak sa chránime a radšej nehovoríme.

Ešte upozorním na to, že si nedovolím zovšeobecňovať lebo mám okolo seba úžasné vedomé ženy okolo 50 – 60 tky, ktoré majú čo odovzdať a spôsoby prejavu majú nadštandardné.

Ako porozumieť matke, ktorá – povedzme – nezdieľa náš pohľad na život a napriek tomu chceme vzťahy s ňou zachovať aspoň na znesiteľnej úrovni? Je namieste aby sme ako dospelé dcéry ustupovali a matke prepačovali aj keď ona to smerom k nám nerobí?

Nie vždy je možné porozumieť. Je dobré priznať si, že o svojich matkách veľa nevieme. Nevieme ako sa cítia, ako prežívajú svoje vývojové obdobia, čo ich trápi. My ženy nie sme celkom pravdivé, často prekrývame vlastnú realitu aby sme nevytvárali dojem, že si nedokážeme poradiť, často ani netušíme, čo sa v nás odohráva a tak sme ticho, alebo chceme aby sme nezaťažovali iných, tak mlčíme. Vieme odčítať niektoré veci zo správania ale na tom nevieme postaviť základy vzájomného porozumenia ak chýba úprimná a rešpektujúca komunikácia na oboch stranách. V takomto prípade je skôr  na mieste prijatie odlišností. Mama má iný život ako ja a je to úplne v poriadku a ja mám iný život a je to úplne v poriadku. Ani jeden ani druhý nie je lepší ani horší, sú len iné. Takýto postoj prináša do vzťahu slobodu, ktorá je z duchovného pohľadu príležitosťou pre naše  rozdielne duše, ktoré tu majú svoje úlohy a potrebujú ich naplniť.

Je pravda, že ženy podvedome  v dospelosti kopírujú svoje matky vo vzťahu k rodine?

Učíme sa veľa od mám. Od narodenia sme s mamou v jednej domácnosti a vidíme množstvo vecí, ktoré každý deň urobí. Skenujeme si spôsoby akými vykonáva jednotlivé činnosti, učíme sa odpozorovávaním a trénovaním. To, čo sa naučíme považujem za dary, ktoré od mamy dostaneme. Je zaujímavé vnímať, že každé dieťa v rodine si skenuje iné formy správania, podľa toho, čo ho zaujme, čo sa mu hodí, čo práve potrebuje. A tak z rodín odchádza každý zo súrodencov s inými darmi, ktoré slúžia ako základ pre dospelý život. Keď si začneme tvoriť vlastný život  máme príležitosť s láskou vrátiť, čo nám neslúži a ponechať si s vďačnosťou to, čo sa hodí. K tomu si aktivujeme a pridáme vlastné zručnosti a tým vytvoríme presah/ urobíme viac ako sme žili v pôvodnej rodine. Tu sa môžeme stretnúť s tým, že mamy neporozumejú, nepáči sa im to, sú v odpore, majú tendencie nás chrániť a podobne. Presah je úplne prirodzená a žiadúca forma vývoja, ak by sa to takto nedialo, ľudstvo by bolo stále v jaskyniach.

Hovorí sa, že dcéry sú na matky senzitívnejšie. Mnoho dievčat a žien preberá na seba matkine starosti a vnútorné zranenia, ktoré počas života v spoločnej domácnosti prežívajú (napr. otec a alkoholizmus, alebo akákoľvek iná dlhodobá psychická záťaž v rodine, ktorú na pleciach obvykle nesie matka). Je aj toto znakom nášho vnútorného spojenia?

Áno v medziľudských vzťahoch sa podobné veci dejú. Dochádza k zámenám rolí, kde dieťa nahradí partnera, ktorý nie je plnohodnotne na svojom mieste a potom riešime s mamou partnerský vzťah, dohovárame otcovi, robíme spoločnosť matke, staráme sa o to, čo ona nestíha a pod. Pre dieťa je to výhodou aj nevýhodou. Výhoda je v tom, že pre matku sa stáva takéto dieťa dôležité a tak často táto zástupná rola vyhovuje, lebo cítime viac záujmu a lásky. Naučíme sa mame pomáhať a tým si zvýšime postavenia v rodine za cenu neprirodzených vzťahov k súrodencom a k otcovi.  Navýhodou je dlhodobá psychická záťaž, s ktorou si aj v dospelosti nevieme často poradiť a strata detstva, strata hravosti, spontánnosti, radosti. Je naozaj dobré pozrieť sa na zámenu rolí. Vidím, že sa prejavuje v mnohých vzťahoch a niekedy ju žijeme veľmi dlhé obdobie a nedokážeme sa aj napriek takejto zámene oddeliť od matky a žiť svoj život.

Čo ak ako ženy-matky nechceme byť so svojou matkou v spojení a napriek tomu tú pomyselnú pupočníkovú šnúru nevieme pretrhnúť? Je v poriadku chcieť sa od matky oslobodiť?

Zamyslela by som sa na tým, čo znamená oslobodiť sa od matky.

Cez matku prídeme na svet, sme jej súčasťou. Objavuje sa v našej genetickej výbave, naskenovali sme si jej formy správania, ktoré sme videli. Podobáme sa na ňu fyzicky, máme za sebou rovnaké ženy z rodu. Ak bojujeme s ňou, bojujeme s niektorými svojimi časťami, ktoré sa s ňou spájajú. V boji prežívame emócie hnevu, strachu, smútku, odcudzenia, bezmocnosti a tie nás spájajú. Oslobodiť sa od matky pre mňa znamená pozrieť sa na svoje vlastné emócie, pochopiť  potrebné a uvoľniť nepotrebné. Náročný vzťah s mamou hovorí o separácii, ktorej nie sme schopné porozumieť a zasekli sme sa v niektorej z jej fáz. Oddelenie sa spája s výstupom z detstva a s našim vnútorným dieťaťom, ktoré potrebuje pozornosť. Nie vždy si pomôžeme samé a nie vždy môžeme dostať od mamy to, po čom túžime. Je dosť pravdepodobné, že ak nám niečo celé detstvo nedala, tak to nemá. Môžeme to však byť práve my, ktoré svojim životom inšpirujeme vlastnú mamu. Ale to dokážeme len vtedy, keď sme si samé sebou isté, keď seba milujeme a dokážeme sa plnohodnotne prejaviť.

Zdravé vzťahové väzby želám všetkým mamám a ich dcéram.

S úctou

Jana Almaja Vaculčiaková