Článok uverejnený v časopise HAPPY , február 2018
Žiť tu a teraz a uvedomovať si to. Asi tak by sa dala stručne
charakterizovať terapia autentického pohybu.
Priekopníčkou terapie autentickým pohybom bola Mary Starks
Whitehouseová počas 50. rokov minulého storočia. Ako pravoverná
jungiánka presviedčala odborníkov aj laikov, že keď vedome
precítime fyzický pohyb, dokážeme naštartovať nevedomie,
imagináciu, schopnosť vytvárať obrazy, čím pomôžeme psychike a
nasmerujeme ju na cestu k uzdraveniu. Autentický pohyb pôsobí
zdanlivo ako tanec, nejde však o cielené a nacvičené zostavy, je
spontánny. Základná terapia prebieha na úrovni tanečník-svedok,
čo znamená, že jedna osoba sa hýbe, pričom má zatvorené oči a
druhá ju sústredene pozoruje.
Lektorka Janka Almaja Vaculčiaková už desať rokov vedie
zážitkové semináre a podporné skupiny a sprevádza ľudí na
individuálnych stretnutiach. Zároveň šéfuje občianskemu združeniu
Súlad vo Zvolene. S autentickým pohybom sa stretla počas štúdia
tanečno-pohybovej terapie a od začiatku ju fascinoval.
„Je to pohyb, ktorý vychádza z vnútorných impulzov tela, odohráva
sa v tichu, so zavretými očami. Učí nás vnímať telo, nasledovať
jeho impulzy, oceňovať, prežívať alebo uvoľňovať vlastné pocity.
Počas pohybu vnímame a prijímame predstavy, ktoré prichádzajú,
nasledujeme a rozvíjame ich s pomocou pohybu. Autentický pohyb
si môžeme predstaviť ako meditáciu, ktorá poslúži k nahliadnutiu do
seba, k vedomému prežívaniu seba pomocou tela a jeho pohybu.“
Vzdelanie lektora, ktorý vedie hodiny autentického pohybu, má
základ v psychológii, psychoterapii, tanečno pohybovej terapii,
arteterapii. Podľa Janky by mal mať bohaté osobné skúsenosti s
prežívaním autentického pohybu, ktoré mu pomáhajú priblížiť sa ku
klientovi. Cenný je tiež dobrý vzťah so sebou samým, lebo je to
zároveň cesta k zdravým vzťahom s klientmi. Lektor by mal byť
empatický, rozvážny, láskavý. Klienta by mal prijať bez predsudkov,
podporiť ho postojmi, ktoré povedú k rastu.
„Na mňa osobne veľmi zapôsobil lektor Mgr. Niek Ghekiere. Je to
Prezident Belgickej asociáce tanečno-pobyvej terapie a riaditeľ
velkého terapeutického centra Agape, ktoré se zameriava na
štúdium a výskum v oblasti tanečnej-pohybovej terapie.“
Svedok venuje pozornosť tanečníkovi, podporuje ho, vytvára
bezpečné prostredie. Tanečník sa tým môže naplno otvoriť
svojmu prežívaniu a uveriť, že je dobrý. Toto je pôda, kde
môžeme rásť.
Podľa lektorky Janky je terapia autentického pohybu vhodná pre
ženy a mužov v rôznom veku, ktorí majú záujem spoznávať seba.
Chcú rozšíriť svoje vedomie, získať prístup k múdrosti tela. Chcú
vnímať spojenie s druhými, zažiť podporu, uvoľnenie, dôveru,
prijatie. Príprava na samotný pohyb má svoju postupnosť.
„Začíname zahrievaním a preťahovaním tela. Venujeme pozornosť
svojmu dychu a vnímame pohyby tela, tancujeme s dychom. Potom
zameriavame pozornosť na pocity, vnemy a ich prežívanie. Svoje
zážitky sa učíme zdieľať vo dvojiciach a následne v skupine. Učíme
sa pomenovať a vyjadriť svoje prežívanie. Zdieľanie pri autentickom
pohybe je vždy dobrovoľné, je to štrukturovanie príbehu a emócií,
minie sa pri ňom energia a môže priniesť rozšírenie pohľadu.
Následne prechádzame k svojej predstavivosti, k vnútorným
obrazom, ktoré môžeme zachytávať pomocou kresby. Učíme sa
prepájať súvislosti, porozumieť a preniesť do každodenného života
svoje zážitky.“
Nielen tančečník, ale aj svedok sa plne sústredí, vníma a zároveň
láskyplne akceptuje, neposudzuje, nekritizuje. Sleduje, čo sa deje
pred ním, ale zároveň sleduje, aké telesné zážitky, emócie,
myšlienky či obrazy sa vynárajú v ňom samom pri pozorovaní
pohybu. Príprava svedka má svoje zákonitosti. Ako hovorí lektorka,
je veľmi užitočné, priam nevyhnutné vnímať pohyb a ľudské telo
bez hodnotenia a posudzovania.
„To som sa učila a stále sa učím. Svedok nesúdi a je schopný svoju
skúsenosť preniesť do výstupu k tanečníkovi a pritom vnímať svoj vzťah k sebe. Ak človek nemá ucelený vzťah k sebe, rozdáva rady,
má strach z emócií iných ľudí. Vlastné skúsenosti uvoľňujú a
postupne sa môžeme dostávať do pozície svedka.“
Aký je teda rozdiel medzi tým, ktorým presúvame svoje telo do práce, na rande, v kuchyni či na tanečno parkete?
Podľa slov Janky Almaje Vaculčiakovej si v každodennej realite neuvedomujeme pohyby svojho tela, ktoré využívame
na rôzne účely. Pri autentickom pohybe je to naopak. Keď sa v
bezpečí uvoľníme, spomalíme, zameriame pozornosť a
vnímame, vytvárame priestor na vedomé prežívanie, z ktorého
môžeme načerpať potrebné informácie, inšpirácie, môžeme
vedome prejsť vlastnými vnútornými procesmi.
Pre lektorku Janku Almaju Vaculčiakovú je autentický pohyb jednou
z ciest, ktorá ju vedie k sebe. K vedomiu, že všetko, čo potrebuje
pre život, má. „Vďaka autentickému pohybu vnímam hĺbku svojej múdrosti,
rozvíjam sebadôveru, sebavedomie, sebalásku. Čím viac sa
autentickému pohybu venujem, tým viac ho vnímam ako cestu ku
svojej celistvosti, k posilneniu vzťahu medzi telom a mysľou, k
vytvoreniu vnútornej rovnováhy. Umožňuje mi vnímať vedome
svoju skúsenosť, spoznávať vzťah k sebe, k partnerovi, k deťom.
Pomáha spoznávať emócie a pocity, dochádza k ich uvoľneniu, lieči
zranenia, prináša pokoj, radosť, viac životnej energie, viac mieru.
Pomáha pochopiť vzťahy, vytvoriť vzťah s niekým, vnímať
zrkadlenie, vzájomné prežívanie, prijímať iných bez posudzovania,
hodnotenia, takých akí sú. Je jednoduchšie v každodennom živote
nájsť svoje miesto, vnímať svoju silu, prijať zodpovednosť za svoj
život.“
Ako hovorí Janka, práca s autentickým pohybom v skupine
prebieha vždy v spolupráci tanečníka a svedka. Svedok pozoruje
pohyb bez posudzovania a vytvára bezpečný priestor pre
tanečníka. Skupina vytvorí kruh, kde sa svedkovia usadia po vonkajšom obvode a chránia tanečníkov vo vnútornom obvode. Pri
práci vo dvojici ide predovšetkým o rešpekt a dôveru. Všetko začína
pohľadom do očí; keď tanečník cíti, že vzájomné spojenie prebehlo,
zavrie oči, nadýchne sa a čaká na vnútorný impulz, ktorý nasleduje a rozvíja.
Proces opisuje Janka z vlastných skúseností, v tomto prípade z pozície tanečníka:
„Cítim v sebe pokoj. Je na mne, čo urobím, a tak sa nadýchnem a
nasledujem telo. Cítim, ako potrebujem zdvihnúť ľavú ruku, dvíham
ju hore a k nej sa pridáva aj pravá. Stojím pevne so vzpaženými
rukami. Vnímam spojenie medzi nebom a zemou v sebe. Cítim
istotu a pokoj. Rozpažím ruky a vnímam spojenie s okolím, ktoré
ma obklopuje, prikladám ruky na srdce a vnímam všetko, čo mám v
sebe. Cítim pokoj. Otáčam hlavu zľava doprava a vnímam spojenie
ženského a mužského princípu v sebe. Opäť cítim pokoj. Zakláňam
hlavu dozadu a predkláňam dopredu, vnímam rovnováhu medzi
prijímaním a dávaním, medzi múdrosťou a pokorou. Počujem na
chvíľu plač a v srdci cítim súcit, ktorý prijímam. Objaví sa impulz v
hlave, vnímam rozum, ktorý hľadá riešenia. Moje telo si pomocou
pohybu hľadá cestu medzi polaritami, spoznáva a vytvára
rovnováhu. Otváram oči a tým končí moja vnútorná cesta, ktorá
trvala 15 minút.“
Svedok:
Sedí, vedome pozoruje pohyby tanečníka a vníma svoje pocity,
ktoré v ňom tieto pohyby vyvolávajú. Takto má možnosť precítiť
spoločné prepojenie a prežívanie tanca. Tým, že tanečník prežíva
svoje pocity a vníma obrazy, svoje telo si často uvedomuje veľmi
málo. Svedok si celý proces môže zaznamenávať a môže mu
sprostredkovať informácie, ktoré rozšíria vnímanie tanečníkovej
vnútornej práce.